Doteraz sme na dovolenku vždy išli na iné miesto. Tento rok sme po prvý krát skúsili ísť tam, kde sme už raz boli. Čo bolo dobré, sa tam nezmenilo, navyše pribudlo pár nových dobrôt. Alebo som si len začal všímať iné veci…

To miesto je Kaštel Stari, presne na polceste medzi Trogirom a Splitom. Šesť rokov dozadu som písal o tom, ako sme tu prežili na rybách. Ryby sme mali aj teraz, ale vyhrala zelenina s ovocím.

Kúpte si miestny gastro časopis

Keďže sme išli na známe miesto, vedeli sme kde je pekár, kde trh a koľko zhruba stoja potraviny. Zato som na druhý deň kúpil v novinovom stánku Gourmet Story. Nepamätám si, že by som ho videl pri predošlej návšteve, ale v každom prípade je to parádny materiál, ktorý vás relatívne rýchlo zorientuje v miestnej gastro-scéne. A ak si články prečítate 3x za sebou, dá sa z nich pochopiť veľká časť obsahu.

Omnoho podstatnejšie je, že hlavné témy sú napísané priamo od kuchárov, nie redaktorov a redaktoriek. Reklám je málo a na začiatku je super register všetkých receptov. Každá položka má aj označenie podľa druhu (mäso, ryby, dezert), takže nemusíte listovať všetkých 210 strán. Jedno číslo stojí 25 kún a časť článkov sa dá prečítať na webe, tak to omrknite.

Všetko z magazínu by sa samozrejme dalo zistiť aj pomocou smartfónu, Tripadvisoru a podobných služieb. Nič z toho som ale nepoužil a na jednom mieste som sa dozvedel všetko, čo som potreboval vedieť. Jedlo, víno, pivo aj problémy miestnej scény.

Info z magazínu v praxi

Zistil som napríklad, že sa v Chorvátsku pomaly rozvíja scéna minipivovarov, tak už nemusíte piť kukuričné Karlovačko, prípadne český import. Jeden z novších pivovarov je hneď v Splite, volá sa LAB a zatiaľ varí len jeden druh piva. Ochutnali sme ich pale ale Barba. Príjemné pitie, takmer žiadna pena a jasná pomarančová dochuť. Na stránke majú mapku, kde všade sa dá ich pivo kúpiť. Fľaška v pube stojí 18 kún.

V inom článku zasa riešili to isté čo u nás – že majú na trhoviskách kopu priekupníkov. Kuchár tam mal jednoduchú radu: “…sezóna danej zeleniny alebo ovocia je vtedy, keď ti ich tvoja tetka, mamka a babka pošlú zo svojej záhradky”. Plus k tomu nafotili ako majú vyzerať domáce zemiaky, jablká, mangold aj redkvičky.

Túto info sme si hladko overili na miestnom trhovisku. Fungovalo aj počas víkendov, pričom pondelok bol asi najslabší. Jablká boli dovozové, ale našli sme aj starú sortu malých letných. Tie, čo majú žiarivo bielu dužinu a sú príjemne kyslé. Pravidelne sme kupovali blitve, čiže mangold (14 kún zväzok). Raz sa podaril starší, inokedy mladší. Tak ako tak, vždy bol chutný. Stačilo len opláchnuť, nasekať a hodiť na rozpálený olivový olej spolu so strúčikom cesnaku. Fantastické ako príloha k rybám, vareným zemiakom alebo pečenej zelenine. Rovnako chutné mali aj zelené fazuľové lusky. Krátko oblanšírovať na masle a vode, k nim natrhanú mozarellu. Milovaná si dala svieži syr, čiže tvaroh. Predávali aj variantu zmiešanú so smotanou, bola obzvlášť jemná a výborná.

Takto vyzerala každodenná prechádzka na trhovisko.

Samostatnou kapitolou boli smokve, teda figy. Doteraz som im nevedel prísť na chuť, ale tento rok sa vo mne zlomilo viac vecí. Začal som jesť džemy, egreše a najnovšie aj figy. Kilo stálo od 11 do 15 kún. Mávali ich len skoro ráno, o desiatej ste ich už len márne hľadali. Jedli sme ich len tak na pláži, večer k tvrdému syru a vínu a domáca nás naučila výborný džem. Chcel som spraviť aj dezert, ale naša kuchynka nemala rúru. Tak som z nich spravil obrátený koláč na panvici. Na masle som spravil karamel, pridal prepolené figy, nechal chvíľu zatmavnúť, pokvapkal citrónom a zalial palacinkovým cestom. Akurát treba predtým odobrať šťavu, ktorú figy pustia, inak budú cesto aj koláč príliš premočené. Šťavu pre boha sladkého nevyhadzovať, dá sa použiť ako sirup, napríklad do jogurtu.

Z fíg sme si robili aj parádny smoothie. Spolu s hroznom a broskyňami som ich rozmixoval tyčovým mixérom, na konci podľa chuti pridal biely jogurt. Išli sme sa potrhať.

Ryby

Aj po šiestich rokoch som pri stoloch s čerstvo ulovenými rybami našiel tie isté tetky. Brancin (morský vlk) bolo zrejme to najlepšie čo som od nich zobral, za dve ryby som dal 65 kún. Doma som ich vykuchal, poriadne osušil, nasolil a pridal trochu mediteránskeho korenia (rozmarín, estragón). Upiekol som ich na elektrickom grile a boli jedným slovom fantastické.

O trochu horšie dopadla ušata, teda oblada čiernoškvrnná. Menšia ostriežovitá ryba ma trochu potrápila aj popichala pri kuchaní a po ugrilovaní chutila trochu horkasto. Za 5 kúskov som platil 30 kún.

More bieleho chleba

Na cestu som napiekol kysnutý makový závin aj menší peceň kváskového chleba. Remosku ani kvások však už so sebou neťahám a ochutnávame výlučne miestny chlieb.

Pekára sme mali blízko a počas dovolenky sme sa prehrýzli asi piatimi pecňami. Najvtipnejšie na tom bolo, že čokoľvek som kúpil, vždy to bolo nakoniec biely chlieb. Akurát niektoré mali väčšie alebo menšie bubliny v striedke. Domaći kruh, crny pogač aj velika peka sa líšili len tvarom a farbou kôrky. Chuťovo bola najlepšia asi peka. Mala hustú striedku a vydržala pomerne dlho čerstvá. Neviem, či sa tak len volala, alebo ju naozaj robili v peke. Tak sa totiž volá ťažký liatinový zvon, ktorým sa v ohnisku prikryje pekáč s jedlom alebo chlieb, zahrnie sa uhlíkmi a nechá piecť. Vyzerá to takto a predávajú ich popri cestách ako u nás kotlíky na guláš. Budúci rok si ho asi kúpim.

Ku koncu dovolenky som v miestnych delikatesách objavil pult s chlebom a crny pogač tam bol skutočne čierny, pretože bol integralni. Tomu zodpovedala aj cena. Kým všetky tie biele bochníky u pekára stáli do 11 kún, tmavý peceň ma vyšiel na 18. Plnoražný a vlhký vydržal cestu autom domov aj pár dní navyše. Balený bol len v hnedom papierovom sáčku. Takmer všetky chleby, ktoré sme ochutnali, boli nedosolené. Najviac ten ražný.

Trhovisko počas víkendov slúžilo na kultúrne akcie a koncepty. Prvý víkend to bola klapa s mužskými spevákmi, ďalší víkend zasa folklórne súbory z celého Chorvátska a opäť jedna klapa.

Káva sa nekonala

Čokoľvek sme na mieste ochutnali bola čistá zhorenina. Podľa mňa nám len chceli priniesť kávu z džezvy, ale niekde na polceste k nášmu stolu si to Boh vždy rozmyslel a bolo z toho espresso. Franck aj Hausbrandt, talianske zmesky som takmer nevidel.

To najpitnejšie som videl a ochutnal na odmorišti Brinje v reštaurácii Lika. Bolo to Streto Franck urobený na parádnej Faeme Emblema R. Ale cappuccino by som si tam nedával, trysky mali špinavé jak fras.

V malých mestečkách to s kávou skrátka nie vždy vyhráte, ale napríklad v Splite sa dá nájsť aj kaviareň s filtrovanou kávou. Volá sa 4 coffee soul food a dostal som na ňu tip potom, ako sme sa vrátili z dovolenky.

Remosku som síce nebral, ale kempingový varič, moku, mlynček a vlastnú kávu áno. Pili sme ju aj cestou v Keszthely, kde si pravidelne robíme medzizastávku v parku pri jazere. Vlastná káva je tam nutnosť, pretože obvykle sa tam objavíme v nedeľu ráno, kedy je  všetko zatvorené. S parkovaním nebol problém a automaty berú aj eurá. Večerná zastávka na ceste domov už taká príjemná nie je, vyženú vás komáre.

Miestne delikatesy

V prístave bola predajňa Dalmacijavino, kde som k rybám aj syrom zobral fľašku slavónskeho silvánu zeleného, ročník 2013, 13% alkoholu. Trochu suchšie, plné a príjemne kyslé. Sedmička stála 39,90 kún.

Hneď vedľa námestia s trhoviskom bol obchod s chorvátskymi špecialitami. Samozrejme pršut a rôzne miestne syry. Tie sa dali kúpiť aj v bežných obchodoch. Skúsili sme crnogorsky syr a varaždinsky Trapist. Prvý spomínaný sa dobre hodil k silvánu, druhý sme ešte nestihli načať.

Prišlo aj na olivový olej. Od domácej sme objednali litrovku, zohnala nám ju od zdroja, odkiaľ si ho kupuje aj ona. Trochu viac trpkastý, než som zvyknutý, ale zato mimoriadne aromatický a ovocný, fľaša nás vyšla na 70 kún.

Rastlinstvo na zjedenie

Rastie, kvitne a dá sa tu zjesť niekoľko známych rastlín. Všadeprítomný rozmarín, portulaka, levandula aj kapary na stenách starých budov z kameňa. Je tu však ešte jedna rastlina, ktorá okupuje hlavne skalnaté pobrežia a nebojí sa ani morského kúpeľa. Volá sa motar prímorský (Crithmum maritimum), prezývajú ho tiež morský fenikel a patrí do čeľade mrkvovitých. Táto zelená rastlinka má mäsité šťavnaté lístky a kvitne na žlto. Lístky sa dajú konzumovať surové v šalátoch, môžete ich nakladať do octového nálevu a pridať ich napríklad aj k vareným zemiakom miesto petržlenovej vňate. Neuškodí im ani krátke blanšírovanie.

Ku koncu augusta sa v Dalmácii chystal kvitnúť, čo je už neskoro na zber, ale našli sme pár rastliniek, ktoré nemali nahodené púčiky. Chutí podobne ako fenikel, vďaka moru mierne slano a aj trochu pikantne.

Motar niekedy radia ku slanorožcom, čo sú však sukulenty. Chutia podobne ako motar a aj ich príprava je rovnaká. Zatiaľ  sa u nás dá zohnať tuším len v Metre, ale musím si to overiť.

Pár cestovných postrehov

Chorvátsko sa môže zdať ako otrepaná destinácia, duplom ak ide človek na rovnaké miesto. Že to tak nie je, sme si celkom úspešne overili tento rok. Rovnaké miesto totiž znamená, že človek ušetrí čas orientáciou a relaxuje prakticky okamžite. Pri týždňovej dovolenke je to na nezaplatenie. A aj v rovnakom mieste sa vždy nájde dostatok vecí, ktoré sa dajú objaviť. Stále máme v pláne zastaviť sa cestou vo Varaždine, možno sa nám to budúci rok podarí.

Druhý postreh sú bicykle. Bez nich sa už na dovolenku ani nepohneme. Máme nosič na guľu, z ktorého sa pomerne ľahko skladajú. Dá sa s nimi dostať každý deň na inú časť pobrežia a striedať pláže. Ak ste s dieťaťom a zrelaxovaný až moc, často sa stane, že krpcovi chýba na pláži povedzme šnorchel. V takej situácii je bicykel opäť na nezaplatenie. Zamykal som ich len na noc, inak sme ich nechávali len tak opreté. Na druhej strane musím spomenúť, že jeden je takmer 25-ročný horský veterán po generálke bŕzd a čerstvom občasnom nátere Hammeritom, druhý 130-eurový plážový single speed vytunovaný na 3-rýchlostnú mašinu. Ale nedávno stratil výkon 1,5 klimov, keďže krpec už jazdí na vlastnej bmx-ke. Ale jak sa vraví, kasňa nie je podstatná, kým je motor v poriadku…

Počasie nám po celý čas prialo, len zo začiatku nám pár dní fúkala nepríjemná bura. Ušli sme pred ňou na ostrov Drvenik Mali. Počasie aj more tam bolo o poznanie lepšie. Len si treba nabaliť pitie aj jedlo, pretože Jadrolinija sem premáva málo a bufety sú tu (ako na každom ostrove) s patričnou prirážkou.

Cesta domov bola rovnako príjemná ako tam. Počúvali sme chorvátsky rozhlas, pustili toto:

A po prvý krát sa nám stalo, že nám na diaľnici blikli a zakývali neznámi, ale našinci s rovnakou ešpézetkou. Od začiatku až po koniec dobre naladená dovolenka.

P.S. Recepty

Článok by bol príliš dlhý, ale z dovolenky som si priniesol aj kopu nových jedál. Všetky som ich už stihol doma dovariť a nafotiť, takže sa objavia v samostatnom článku tento týždeň. Bude v nich klobásou plnený baklažán, figový džem s pomarančom aj ten obrátený koláč, ktorý spomínal vyššie.

Fotogaléria

Kváskové chleby sa do pekární dostávajú len veľmi pomaly. Za posledný rok som prekoštoval aspoň to málo, čo sa dá bežne kúpiť.

V prvom rade musím povedať, že piecť kváskový chlieb vo veľkom nie je sranda a obdivujem všetky podniky, ktoré sa do toho pustia. V malom doma si viete všetko viac-menej ukočírovať. V podmienkach pekárne zasa máte viac technických možností ako celý proces presnejšie skontrolovať, ale zasa musíte udržať rovnakú chuť a podobu.

Vo veľkom síce nepečiem, ale skúsenosti so zamiesením a upečením cca 20 pecňov už mám. Najviac mi pečenie ovlyvňujú ročné obdobie (čiže teplota a vlhkosť) a kvalita múky. Tá robí najväčšie starosti asi aj samotným pekárňam, ktoré to skúšajú s kváskovým chlebom. Z rôznych zdrojov viem, že s múkou to vôbec nie je sranda. Svoje mi povedali poľnohospodári, niečo viem aj priamo z pekárenského prostredia. Plus som sám preskúšal veľkú časť bežne dostupných múk zo Slovenska, Čiech a pár z Rakúska. Skúšal som múky z menších slovenských mlynov aj vlastné mletie obilia, ktoré vypestoval kamarát na svojom malom hektári. Z toho môžem povedať jediné – napriek kvalitnej slovenskej pšenici sú múky z nej nič moc. Prečo? Môžem len tipovať. Pred dvesto rokmi sa múka pančovala kadečím. Dnes sa nepančuje, ale melie sa menej kvalitná pšenica. Čo som počul, niekedy aj takzvaná kačacia, teda kŕmna. Šikovne sa namieša zmes, aby mala aké také vlastnosti a spĺňala príslušnú normu, ale reálne z nej doma skvelý chlieb neurobíte. Že nie je skvelý odhalíte vtedy, ak si zaobstaráte kvalitnú a chlieb vám prevonia dom ako nikdy predtým.  Rovnako to zistíte aj vtedy, keď sa pokúsite o náročnejšie typy cesta, nielen rýchly nemiesený bochník. (Takže žiadne výčitky, ak sa vám domáce pečenie nebude dariť.)

Toto všetko samozrejme priamo ovplyvňuje aj ponuku kváskových chlebov, ktoré sa u nás dajú kúpiť. Rozdelil som si ich na dve skupiny. Prvá je síce kvásková, ale vyzerá ako hociktorý konzumný bochník. Uniformná striedka, maličké bublinky, bez výraznej alebo zaujímavej chute. Druhá skupina sú kváskové chleby, ktoré majú zaujímavejšie tvary, viac prasklín, väčšie bubliny a hlavne mimoriadne omnoho arómy. Pri oboch musím povedať, že nejde o nafúknuté balóny, ale pecne, ktoré si svoju váhu aj zloženie zaslúžia.

Existuje aj tretia skupina, ale tú nemá ani význam rozoberať. Sú to chleby, ktoré sa tvária ako kváskové, v skutočnosti sú však z droždia. Kvások v nich síce je, ale sušený a hrá len dochucovaciu úlohu. Cesto behom hodiny nafúkne bežné droždie, to sa sušený kvások nestihol ešte ani prebrať k životu, nieže vôbec niečo rozložiť. V ponuke pre pekárne sú rôzne kmene laktobacilov, z ktorých každý má nejaký konkrétny chuťový profil.

Pekáreň Ratnovce

Pekáreň je súčasťou reštaurácie a mimo chlebov ponúka aj koláče a pomerne dobré bratislavské rožky. Pri poslednej návšteve mali len obyčajný pšeničný kváskový chlieb. Cena okolo 1,70€, navrchu pár zárezov, striedka trochu drolivá a chuť nie veľmi výrazná. Dá sa kúpiť len na mieste.

pekarenratnovce.sk

Pekáreň Oremus z Bánova

Pečú dva typy kváskového chleba, pšenično-ražný a špaldový. Chutnal som ten prvý menovaný. Previazaný etiketou, na nej ocenenie Slovak Gold. Kôrka mierne popukaná, striedka uniformná a hutná s malými bublinami, vyslovene nevýrazná chuť. Spomedzi ochutnaných asi najslabší výsledok. Stál tiež okolo 1,70€, v západoslovenskom regióne sa dá kúpiť v predajniach Coop Jednota a Nitrazdroj.

oremus.sk/kvaskovy-chlieb-bez-drozdia/

Yeme

Novootvorené potraviny Yeme v Bratislave majú vlastnú pekáreň, kde skúšajú mnohé druhy chleba. Kúpil som zatiaľ dva krát pšenično-ražný. Kôrka dozdobená peknými zárezmi, striedka vláčna s väčšími bublinami a chuť plná a voňavá. Jediný problém bol, že prvý testovaný pečeň bol vyslovene nedosolený. Druhý bol už na tom lepšie, ale tiež by mu neuškodilo viac soli. Som zvyknutý výrazne menej soliť, ale nedosolený chlieb skrátka nie je ono.

Od priateľov, ktorí v Yeme kupujú kváskové chleby som počul, že kvalita je kolísavá, niekedy sa podarí viac, niekedy menej. Napriek tomu si myslím, že to skôr signalizuje snahu ponúkať pestrejšiu paletu chlebov a remeselnejšiu výrobu. Bochník stál 1,90€ a popri ňom ponúkajú aj rôzne vlastné koláče z pľundrového cesta. Veľké makové rožky na spôsob croissantov sú naozaj vydarené.

Doplnenie

Pšenično-ražný na fotke nie je čisto kváskový, obsahuje 10% droždia. Je to tak málo, že v chuti som na to vôbec neprišiel. Čisto kváskové sú Domáci peceň, Vidiecky a Vidiecky viaczrnný chlieb, keď ochutnám, doplním.

www.yeme.sk/nasa-pekaren

Fach Bratislava

Nový štvorlístok podnikov v historickom centre Bratislavy pre svoju kaviareň pečie kváskový chlieb. Peceň si môžete zobrať aj domov. V ponuke mali pšeničný a ražnú kocku. Kôrka mimoriadne prepečená a hrubá, ozdobená zárezom do kríža. Striedka jemná s veľkými bublinami a spomedzi všetkých ochutnaných bola najvoňavejšia. Tento chlieb skutočne voňal a chutil tak, ako keď sa doma posnažím a zároveň mám dobrú múku. Kvalite zodpovedá aj cena, chlieb z Fachu je zo štvorice najmenší a stojí 2,45€.

fachbratislava.sk/blog/pletene-osatky/

Chutnali ste niektorý z týchto chlebov? Prípadne poznáte pekáreň, ktorá pečie kváskové chleby a nebola spomenutá? Hoďte mi info do komentárov, som zvedavý.

Odkedy som sa začal viac hrabkať v záhrade, nachádzam ďalšie a ďalšie veci, ktoré sa dajú zjesť. Dnes napríklad portulaku zeleninovú, mimoriadne odolnú a chutnú burinu.

Na portulaku som si brúsil zuby už dávnejšie. Dnes sa mi pripomenula, keď som bol na tradičnom sobotnom nákupe na trhovisku. Kupoval som nejaké živé kvietky milovanej a hneď vedľa tých, ktoré som vybral, mali aj túto rastlinu. Práve začínala kvitnúť peknými žltými kvietkami. Doma nám rastie v trávniku a je to pomerne odolná burina.

Portulaca oleracea je pozoruhodný úkaz. Preplazí sa trávnikom, má hlboké korene a vie ich zapustiť aj z odstrihnutého lístka. Na druhej strane má spomedzi všetkých listových rastlín najvyšší obsah omega-3 mastných kyselín, obsahuje aj pomerne vysoké množstvá vitamínu A, C a E, plus pár minerálnych látok. Osožná je surová aj varená. Na spomínanú omega-3 ideálne surová, ale na vitamín A zasa varená. Navyše sa varením zníži obsah oxalátov, ktoré majú byť zodpovedné za obličkové kamene. Takže ako pri všetkom – s mierou.

Včera bola búrka a zem bola poriadne premočená, ideálny čas na večerné relaxačné vytrhávanie buriny. Keď je na jeho konci aj chutná odmena, ide ešte lepšie od ruky. Portulaku som zbieral večer, čo má tiež svoj význam. Vtedy má totiž 10x nižší obsah kyseliny jablčnej ako ráno, takže nebude chutiť tak kyslo alebo príkro.

Príprava je viac než jednoduchá, stačí poriadne opláchnuť v studenej vode a obrať lístočky. Nevadí, ak sa vám tam občas zatúla kúsok stonky. Je rovnako šťavnatá a mäsitá, ako listy.

Je na vás, do akého šalátu ju dáte. Kľudne aj do gréckeho. Ak použijete len mladé lístky, budú takmer bez chuti. Tie staršie sú len veľmi veľmi jemne pikantné. Viac ako o chuť ide skôr o tú chrumkavosť a šťavnatosť, podobnú malým nakladačkovým uhorkám. Rozmixovaná zasa vie veľmi dobre zahustiť rôzne šťavy a nápoje.

Zajtra sa chystáme zbierať mangold a z jednej jeho časti urobiť quiche. Keď sa tak pozerám na náš trávnik, myslím, že doň pridám aj trochu portulaky.

V lete máte dve možnosti ako sa schladiť. Buď ísť k vode alebo do hôr, do lesa. Presne tam nájdete väčšinu surovín na tento rýchly dezert.

Už som spomínal, že smrek sa dá aj vypiť. Spolu s odvarom sa dá ale spraviť aj sirup. Robí sa z mladých výhonkov, ktoré rastú na jar. Ako každý rok, aj tento som ich zasypal cukrom a pustili toľko šťavy, až úplne stratili farbu. Hustý sirup som precedil a uskladnil v chladničke. Teraz v lete z neho občas urobím limonádu. Veľa citrónovej šťavy, trochu mäty a zamiešať. Čas od času do tejto limonády ešte prihodím alebo podrvím bobuľové ovocie, najlepšie maliny alebo ríbezle, občas aj čučoriedky. No, a to som už v podstate vymenoval takmer všetky suroviny na vyslovene lesný dezert – čučoriedkovú penu.

Z Novej Bane nám doniesli 6 kíl čučoriedok. Väčšina padla na džem a kompót, zvyšok sme rozdali alebo pojedli. Zostala nám v chladničke  jedna malá miska, tak som špekuľoval, čo s nimi. Rozhliadol som sa ešte raz po chladničke a zbadal načatú šľahačku a nerozbalený tvaroh. Takže pena, akurát pred dvoch na lenivé nedeľné popoludnie.

Najprv som vyšľahal šľahačku a odložil ju do chladničky. Potom som v pohári rozmixoval za hrsť čučoriedok, pár mladých výhonkov mäty, trochu smrekového sirupu a za dve lyžice tvarohu. Tyčovým mixérom som celú zmes rozmixoval najhladšie ako sa dalo. Čučoriedkové šupky v tom aj tak zostanú, ale najviac som chcel rozbiť hrudky tvarohu. Krásne fialovú penu som potom špachtlou premiešal so šľahačkou a nabral do misiek. Dozdobil čokoládovými hoblinami, čerstvou mätou a poslednými bobuľami čučoriedok.

P.S.

Tých čučoriedok môžete dať samozrejme viac, my sme mali naozaj len zvyšky. Ak budete mať tie lesné, dezert bude omnoho fialovejší.

Striedajú sa teplá s búrkami, netrpezlivo čakám, kedy porastú huby a nestačím sa diviť, čo všetko sa mení v gastronómii. Sú tu letné Omrvinky.

Michelinovská hviezda už aj pre pouličné jedlo

Možnosti sú len dve – buď je na smiech Michelin Guide, alebo by sme sa mali prestať vysmievať pouličným kioskom s ázijským jedlom. Pretože nedávno známy gastrosprievodca udelil po prvý krát svoje hviezdy dvom nudlovým stánkom v Singapure. V rovnakom meste má mimochodom tri hviezdy francúzska reštaurácia Joël Robuchon, ktorej zakladateľ pozbieral doteraz najviac michelinovských hviezd na svete. Až taká novinka to inak nie je, minulý rok dostal hviezdu nudlový ramen bar v Tokiu.

www.telegraph.co.uk/travel/destinations/asia/singapore/articles/singapore-street-food-stalls-get-michelin-star/

Jamie Oliver a mrazené kurčatá je skrátka čudná kombinácia

Revolúcia jedla, osveta v školských jedálňach a najnovšie kontrakt s jedným z najväčších svetových výrobcov kurčiat na svete, brazílskym BRF. Jamie mu bude robiť reklamu na sériu predpripravených mrazených jedál za 11,5 milióna libier. Dúfa, že mu tieto peniaze pomôžu robiť gastronomickú osvetu v ešte väčšom meradle. Ako on sám vraví, máme mu dať čas a vraj už po roku bude vidno prvé výsledky. Pamätám a skontrolujem.

www.telegraph.co.uk/news/2016/07/24/fresh-food-champion-jamie-oliver-signs-frozen-meals-deal-with-br/

Cuketkove videorecepty

Cuketka očividne chytil tretí dych a už nejaký čas púšťa do sveta rýchle videorecepty. Má tam napríklad hummus z mangoldu aj klasický kôprový prívarok. Aj keď video povie prakticky všetko potrebné, ku každému je aj kompletný text s receptom. Mimoriadne vydarená práca!

recepty.cuketka.cz/?category=Videorecepty

Prudko expanzívne bratislavské podniky

Čo má v Bratislave úspech sa toto leto ešte viac rozbujnelo. Mondieu zabralo priestor po bývalom Foxforde na Laurinskej a súdiac podľa večne plnej terasy má aj viac návštevníkov ako predošlý podnik. Omnoho pozoruhodnejšie na tom je, že má ďalšie dve prevádzky na rovnakej ulici, jednu z nich doslova len sto metrov ďalej.

Bistro Soho s pomerne jednoduchým konceptom pozorujem už od začiatku. Vtedy to na Dunajskej rozbalili s celkom slušnou kávou, neskôr zamenili stroj za extra klasu Spirit. Úspech trhli obmieňaním niekoľkých ázijských jedál. Teraz pôvodnú prevádzku zatvorili pre rekonštrukciu, ale zároveň otvorili ohromný priestor na Laurinskej 17 okolo Central pasáže. Táto pasáž ešte rok dozadu lákala rôzne lokálne gastro prevádzky a dopadlo to tak, že Soho zabralo rovno dve podlažia. Označenie zvonka je vyslovene minimalistické. Iba drobné biele písmo na obrovských tmavých tabuliach, ale zvnútra svieti práve ten krásny kávostroj.

Regal Burger sa rozrastá už dlhšie, ale poslednou novinkou je terasa Regal Rooftop na streche budovy, ktorú miestni poznajú ako Veľký Baťa. Z novších mien bývalé Alizé, adresou Hurbanovo námestie 6. Nadstavba išla preč a rozšírila sa ponuka o čapované pivá, miešané drinky a kávu.

Stále ten kváskový

Minulý víkend som si znova trochu potrénovať pečenie vo veľkom. Sranda to teda nebola, ale zato veľká škola. Vopred sme narobili 23 chlebov, potom ďalšie pecne a koláče aj počas samotnej akcie Chlieb, víno a hry v Sýpke u Ludvíka. Najviac sa tešili decká, že si mohli porobiť vlastné marhuľové a slivkové koláče s mrveničkou.

Popri pečení nezabúdam ochutnávať aj to, čo sa pečie okolo mňa. Naposledy to bol kváskový chlieb z pekárne Oremus v Bánove aj biely kváskový chlieb z bratislavského Fachu. K tomu dostávam kopu informácii o našich (žiaľ mizerných) múkach a mlynoch. Je toho viac, tak to bude na poriadnejší článok. Čo sa týka kváskových kurzov, v auguste som si naordinoval voľno, takže ďalší bude niekde v polovici septembra a ešte jeden aj v októbri. Hneď ako budem vedieť termíny, objavia sa na hlavnej stránke.

Pravidelne mávam chuť na dobré lokše. A rovnako pravidelne víťazí časová tieseň alebo lenivosť (neviem, čo častejšie), tak nakoniec vždy uvarím niečo iné. Na Záhorí ale majú fintu a volá sa scískanice.

Princíp je jednoduchý, narobí sa kopa lokší, naplnia sa slanou alebo sladkou plnkou, zabalia sa a spoločne upečú vo veľkom plechu. Ešte aj to vaľkanie je premakané, jednotlivé scískance sa nerobia zvlášť, ale cesto sa rozvaľká na veľký kruh, z ktorého sa ich porobí viac kúskov.

Začnite zemiakmi, uvarte ich v šupe a nechajte vychladnúť. Potom ošúpte, prelisujte alebo postrúhajte a postupne do nich začnite pridávať múku so soľou. Vypracované cesto by sa malo odlepovať od rúk, ale takže ho treba dobre vymiesiť.

Z cesta si narobte menšie kôpky (koľko sa vám vojde do dlane) a každú rozvaľkajte na veľký kruh. Ten môžete naplniť prakticky hocičím. Tradične sa na to používajú mleté oškvarky alebo lekváre, my sme sa vybrali inou cestou. Orestoval som nadrobno nakrájanú cibuľku na masle a na konci k nej pridal mletý muškátový oriešok. Pre krpca to bola zasa maková plnka. Mak klasický pomletý s trochou cukru a zaliaty horúcim mliekom. Kto mlieko nechce alebo nemôže, nech na mak nastrúha jedno ošúpané jablko. Plnka sa akurát prevlhčí, robím to tak aj pri koláčoch, hlavne kysnutých závinoch a zo starších jabĺk.

Kruh cesta potretý plnkou teraz radielkom nakrájajte na 6 alebo 8 rovnakých trojuholníkov. Každý potom začnite rolovať od širšej časti smerom ku špicu. Ale nie rolovať na valček, skôr prekladať ako sa to robí s balom látky. Konce každého balíčka na záver založte pod neho a takto pripravené ich poukladajte na vymastený plech.

Počul som, že niekde ich zvrchu potierajú napríklad kyslou smotanou, my sme dali len roztopené maslo. V každom prípade ich ale treba piecť až kým nechytia zlatistú farbu a chrumkavú kôrku.

Slané scískanice sa zvyknú podávať k polievkam aj ako pochúťku k vínu. So sladkou plnkou sú to v podstate parádne sýte koláče. Viem si ich veľmi dobre predstaviť ako jedlo na výlet.

Dávnejšie som písal o knihe Nopi, kde má Yotam Ottolenghi recept na dlho pečenú celú zelerovú hľuzu. Recept som si samozrejme upravil a hral sa s ním ďalej.

Pôvodný recept takmer ani ako recept nevyzerá. Vezmete celú hľuzu zeleru, kefkou ju očistíte, posolíte, prelejete olejom a pečiete 3 hodiny pri nižšej teplote. Nemáte čo pokaziť a na konci vás uvíta pán Maillard spolu s neskutočným množstvom skaramelizovaných sacharidov.

Uprostred leta sme od svokry dostali pár kalerábov gigantov. Časť išla na kalerábové halušky s cottage cheese a zvyšné dva čakali, čo s nimi bude. Vtedy som si spomenul na Yotama. Mal som práve rozohriatu rúru z pečenia chleba, tak som to teplo využil.

Kaleráb treba očistiť a odrezať všetky drevnaté časti. Nie, mimoriadne dlhé pečenie s nimi neurobí žiaden zázrak, stále budú drevnaté. Potom stačí len posoliť a preliať olivovým olejom. Pre istotu som ešte spravil do hľuzy dva zárezy do kríža a zabalil ju tesne do alobalu.

Prvú pol hodinu som kaleráb piekol pri 190°C, potom som teplotu stiahol na cca 150°C a piekol ďalšiu dva a pol hodinu.

Po dopečení som urobil skúšku tenkým a ostrým nožom, či pôjde dnu dostatočne ľahko. Nešiel a ani stav upečenia sa mi celkom nepozdával, preto som ho rozbalený nechal ešte dopiecť ďalšiu pol hodinu. Z toho vyplýva, že v ak je zabalený v alobale, môže sa kľudne piecť aj na vyššej teplote. Do koncové dopekanie by som ale nevynechával, až tam to chytí správne chute.

Výsledok chutil presne ako vysmážaný karfiol, len bez zhorenej pachuti strúhanky a oleja. Mimochodom, spomínaný karfiol môžete upiecť úplne rovnakým spôsovom. Tak isto, ako ktorúkoľvek hlúbovú zeleninu.

Čo k pečenému kalerábu? Ak ho chcete mať za hlavnú hviezdu, potom varené zemiaky a vlastnú tatárku. Ak predledlo, môžete ho nakrájať na kocky a ako jednohubky namáčať do dobrého dipu. Kaleráb je sám o sebe sladkastý, pečením úplne skaramelizuje, takže je fajn kombinovať ho s niečím kyslejším. Dobre funguje aj obyčajná kyslá smotana, tú si viete ďalej dochutiť bylinkami.

Po niekoľkých kurzoch kváskového chleba sme si spolu so Sýpkou v Bábe povedali, že urobíme aj jednu malú verejnú akciu. Taký minifestival kváskového chleba, kde sa bude piecť a ochutnávať.

Rozmením vám všetky tri slová na drobné. Za hlavnú hviezdu bude kváskový chlieb. Upečieme niekoľko druhov, od klasického pšenično-ražného až po pšenično-zemiakový. Všetko tradičným postupom z kvásku, miesením v drevenom korýtku a pečením v peci. Tým, že kváskový chlieb nekysne hodinu, ale pokojne aj 8-12, časť pecňov musíme pripraviť v predvečer akcie, ďalšie sa budú naživo pripravovať a piecť počas samotného minifestivalu.

Upečený chlieb nebudete jesť len so soľou, doplnia ho paštéty, ktoré tiež pripravia na mieste. Žiadalo sa k nim doplniť aj niečo tekuté, preto vybral Paľo zo Sýpky víno od Terra Wylak zo susedného Veľkého Zálužia.

Posledné slovo z názvu akcie sa týka detí. Dostanú kus koláčového cesta, čerstvé letné ovocie a mrveničku, aby si mohli spraviť vlastný kysnutý koláč, ktorý im na mieste upečieme.

Akcia má voľný vstup, samotné špeciality sa budú dať zakúpiť. Nemáme však takú kapacitu, aby sme predávali celé pecne. Chlieb, víno a hry bude v sobotu 23. júla, od 10:00 do cca 17:00. Miesto je Sýpka u Ludvíka v Bábe (zjazd z R1 pri Jurki pumpe).

Suroviny z vlastnej záhrady sa tu objavujú pomerne často, dnes napíšem viac práve o tom, ako a kde ich pestujeme.

Sedem rokov po presťahovaní trvalo, kým sme záhradu (alebo lepšie sad) dostali do stavu, kedy sme s ním ako-tak spokojní. Máme to u nás podelené tak, že dom je viac moja parketa, záhrada zas patrí milovanej. Neznamená to automaticky úplne oddelené povinností, ale skrátka milovaná má pre rastlinstvo omnoho väčší cit ako ja. A na rozdiel odo mňa len málokedy zabudne niečo poliať.

Náš pozemok je dlhý slíž v kopci, kde predtým dominovali hlavne vinice. Tomu zodpovedá aj pôda, najviac sa tu rodia kamene. Idete si pokopkať a dolu sa vrátite s vedrom kameňov. Ťažký íl je naozaj dobrý len na vinič, stromy a jahody. Väčšinu zaberá lúka a spomínaných jahôd je v nej neúrekom. S lúkou sme dostali aj niekoľko dobrých stromov, časť je už ale stará a pomaly končí. Máme napríklad dvojfarebnú jabloň – polovica je žltý a druhá červený delícius. Potom sú tu zo tri bystrické slivky, jedna ringlóta, jedna višňa, tri orechy, stará marhuľa a za hlavnú hviezdu gaštan jedlý.

Tým, že sme v kopci, museli sme trochu upraviť terén. Od domu sme potiahli trochu viac roviny, a navrhol nám ju bagrista, ktorý nám robil vpredu parkovisko. Rovina končí briežkom, ktorý sme dočasne zaistili OSB doskami. Minulý rok sa dostali ku slovu spomínané kamene. Suseda tiež robila terénne upravy a bola rada, keď sa ich tiež mohla zbaviť. Dali sme ich na riadnu hromadu a z OSB dosák sa naraz stalo stratené debnenie. Pár víkendov som sa pohral s maltou, milovná sa zasa postarala o to, aby ju malo čo zarásť. Vznikla tak skalka, pred ňou lavička a slušný trávnik napríklad na bedminton alebo fucik s krpcom.

Anglický trávnik alebo lúka

Pri trávnikoch sa musím trochu pristaviť. Zakladali sme si ich sami a postupným pozorovaním sme prišli na nasledovné: existujú len dve cesty: necháte si položiť koberec a uzavlažujete sa k smrti, alebo si ho založíte sám a vychováte tak, aby príliš nechľastal. Ak má na to niekto čas a peniaze, nemám nič proti. Taký trávnik je potom tamagoči. Keď ho práve nekosíte, tak mu musíte dať navŕtať studňu, aby vás nezodral z kože cez účty od vodární.

Vybrali sme si druhú cestu. Ílovitú zem sme trochu odľahčili pieskom, posiali a povalcovali. V čase zakladania sme mali šťastie na ďaždivé počasie, tak sme ušetrili na rozbehu. Vyrástol z toho celkom slušný a hustý trávnik, ktorý znesie občasný šport aj rodinnú oslavu. Zabrať mu dali len minuloročné horúčavy, ale komplenzovali sme ich vodou pri výmenách detského bazéna. Áno, rastú v ňom na jar aj púpavy. Necháme ich narásť a z kvetov urobíme sirup. Keď máme šťastie na poriadny lejak, idú vytrhať aj rukou. Ak nie, potom vezmem záhradný nožík a povyrezávam ich. Vďaka nim sme tu mali článok o tom sirupe aj o kávovine. Striekanie je zbytočná robota, pretože zo susediacich pozemkov to sem aj tak nalieta a ohradiť krásnu zoborskú lúku plotom nám príde ako rovnaký nezmysel. Vrchú časť sme nechali svoju osudu, nech si ju vezme zoborská lesostep. Pár jej endemitov naopak ťaháme dolu, v skalke máme napríklad materinu dúšku. Spolu s ňou tam rastú, okrasné kvietky, ale aj bylinky do varenia – dva veľké rozmaríny, šalvia a nenápadná pažítka.

Stromy

Keď sme sa ako tak zabývali aj už nemuseli chodiť z domu do auta v gumákoch, začali sme riešiť celkový charakter záhrady. Milovaná našla človeka, ktorý nám mal pomocť vytvoriť bezúdržbovú prírodnú záhradu. Za 300 stovečky prišiel, čo-to ofrfľal, niečo nakreslil a spísal mimoriadne dlhý a patrične drahý zoznam toho, čo všetko treba dokúpiť a dosadiť. Dva roky sme striedavo čumeli do jeho náčrtov a do záhrady, až sme prišli k záveru, ako to naozaj chceme. Podobne ako s domom – architekt navrchne, ale vy v tom budete žiť. Pri dome sa nám vyslovene osvedčilo niektoré veci nechať zámerne nedotiahnuté a dokončiť ich až potom, čo sme videli, ako ich budeme používať. Po príchode potomstva sa nám to vyplatilo dvojnásobne. Rovnaký spôsob sme teraz použili pri záhrade. Nevravím, že ten záhradník boli vyhodené peniaze. Práve naopak, donútili nás začať si viac všímať prírodu a uvažovať o nej. V niečom nás naviedol správnym smerom, ale keď budete denne vonku, na veľa vecí prídete aj sám.

Pôvodne som chcel sadiť vinič a dorábať 300l rodinného vína. Zmenilo sa to možno stravou, pretože víno už popíjame omnoho skromnejšie a neviem si predstaviť robiť niečo, čo by som si sám poriadne nevychnutnal. Miesto hrozna sme sa sústredili viac na stromy a ich postupnú obmenu. Staručká marhuľa už už vyzerala, že nasledujúci rok neprežije, ale stále sa drží. Pomohlo orezanie a dobrý pilčík. Pri každom strome nám povedal ako sa dá orezať a opýtal, ako ho chceme mať. Skrátka, nezobral to do radu, ale pekne sme si prešli celý sad a výsledok je aj cítiť. Počas posledných 2-3 rokov sme postupne dosadili marhuľu, tri vinohradnícke broskyne, štyri jablone a jednu čerešňu. K narodeniu nášho krpca ešte jeden orech. V tomto roku k stromom pridala milovaná ešte tri egreše, tri červené a tri čierne ríbezle. Nesmiem zabudnúť ani na levanduľu, z ktorej onedlho budeme mať zrejme menší lán.

Keď sme tento rok začali konečne kávičkovať vonku pod stromami, všimli sme si na našom gaštane pár suchých vnútorných vetiev. K tomu začala na kmeni trochu pukať kôra. Viem, že neďalekú gaštanicu v Jelenci ničí rakovina, tak sme sa báli najhoršieho. Hľadali sme informácie, a zistili, že sa proti tejto agresívnej parazitickej hube Cryphonectria parasitica  dá očkovať. Látka je dá objednať v SAV Zvolen s pracoviskom v Nitre a funguje asi na 60% postihnutých stromov, len musia byť ešte mladé. Záchrane gaštanov v Modrom Kameni rovnako postihnutom touto pliagou sa venuje aj občianske združenie Sativa. Snažili sme sa dohľadať všetky informácie, ale zistili sme, že lesník Štefan Plevo st., ktorý sa venoval záchrane gaštanov, medzičasom zomrel. V SAV-ke nám zasa povedali, že pani doc. Ing. Gabriela Juhásová, CSc. z Ústavu ekológie lesa SAV Zvolen je už na dôchodku. Nato sa však milovaná dopátrala dvoch mladých pracovníkov daného ústavu, ktorí boli ochotní prísť sa na náš gaštan pozrieť. Prišli a potešili nás tým, že strom je úplne zdravý a treba sa len oň poriadne starať. Sami sa tešili, že niekomu ešte dnes záleží na zdraví nejakého stromu. Takže žiadne rezanie, a keď je naozaj nutné, potom rany vždy dobre ošetriť a sledovať. A zabudnite, že ku gaštanom pustíte mor zvaný vyžínače. Poškodia naspodku kmeňa kôru a choroba má ideálne miesto na napadnutie a zničenie stromu. Zvyšok potom môže doraziť hrčiarka gaštanová zo sadeníc dovezených z Talianska.

So zeleninou sme začali len veľmi pomaly. Najprv som kultivátorom prebehol malé políčko na hranici oddychovej trávnikovej časti a lúky. Potom sme posadili pár priesad rajčín, ktorým sa darilo mimoriadne dobre. Keby bol vtedy teplejší október, vlastné rajčiny by sme jedli prakticky 4 mesiace v roku a bez sklenníka. Neskôr sme pridali hrach a jednu sezónu parenisko na redkvičky, petržlen a šalát.

Minulý rok sme znovu skúšali rajčiny, ale tie horúčavy boli čistá katastrofa. Aj napriek dostatočnej závlahe z vlastnej studne bola úroda mizerná. Prelomiť íl sa nám podarilo až tento rok vďaka dvom kľúčovým detailom. Po prvé je u nás na pár mesiacov starká a čo iné by robila, tak sa motká v záhrade. Pokúpili sme osivo, poryľoval som jej políčko, zapracoval minuločný kompost, s krpcom posiala a kopká. Hrach sme už pojedli, cesnak sa vyradil, rajčiny idú ako tak a mangold s tekvicou sa poriadne rozbehli až teraz.

Po druhé, opäť spomeniem pozorovanie. Susedia vedľa majú veľmi podobný pozemok, dolu úžitkovú časť a hore sad. Často sa dáme do reči a pretože sme veľa doma a vonku, vidíme, ako im čo rastie a čo pre to robia. Prakticky žiadna závlaha (točku si musia púšťať v šachte), ale zato pomerne časté kopkanie.

Potom som sa jedného dňa ráno zobudil s osvietením – veď celá finta sú stromy a motyka. Keď sa pozriem na susedových záhradu, je to zvláštna zmes stromov (hlavne jabloní), ale pod nimi bohaté záhony zemiakov, cibule a petržlenu. O vlahu a tieň sa teda postarajú stromy a o zvyšok krátke a trpezlivé, ale zato pravidelné okopávanie.

Náradie

Zdedené náradie sa nám postupne začalo lámať a zvárať som ešte nevedel. Neviem ani teraz, ale učím sa. V tušení budúceho zahradníčenia a sadenia som si pár Vianoc nazad rozkázal rýľ od Fiskarsu. Je to suverénne najlepšie náradie v šírej našej rodine. Nemá nastaviteľné porisko, ale zato dobré tvarovanie, takže zatiaľ vyhovoval vyšším aj nižším ľuďom.

S motykou je to presný opak. Milovanej som za tie roky stihol kúpiť tri, ale jedna horšia ako druhá. Chce vyslovene len kozičku, tak som jej zohnal ľahučkú aj kovanú, všetky po čase buď odišli, alebo vyslovene srali pri práci. Nič horšie, ako zlý vercajg. Dospelo to až tak ďaleko, že sme boli ochotní vyrútiť kopu eur za bronzové náradie. Narýchlo som však kúpil za smiešnych 4,20 jednu železnú s nastaviteľnou rúčkou, za tie prachy nech sa aj poláme. Na počudovanie sa osvedčila.

S náradním je to dnes tak, obchody sú plné kosačiek a závlahy, ale obyčajné a dobré motyky sa dajú zohnať asi len v dedinských obchodoch. Odtiaľ ich určite majú určite aj všetky tie ženušky na dedinách, jak si ich nosia na bicykloch. Pritom celá robota s motykou nie je o lopotení, ale viac o 15-minútovom oddychu každý deň. Hlavne psychickom…

Krpec v záhrade

Deti jednoznačne patria do záhrady. Najprv sme nášmu Oskarovi spravili pri terase pieskovisko, na štvrté narodeniny dostal vlastný domček. Mimochodom, ak si myslíte, že s trochou zvyšného dreva a  šikovnosti vás výjde lacnejšie ako kupovaný, tak vás vyvediem z omylu. Staré dosky treba ohobľovať a porobiť kopu ďalších detailov. Väčšinou radím, aby ste si urobili (hlavne čo sa varenia týka) všetko doma, ale toto je výnimka. Radšej kúpiť a možno len trochu prispôsobiť.

Domčekom sa náš krpec natrvalo usadil v záhrade a zúčastňuje sa všetkých našich aktivít. Od kopkania, cez polievanie až po sadenie. Sám si napríklad zobral slnečnicové semienka určené pre zimné kŕmenie vtáctva a posadil si ich pri skalke. Vyšli mu 4 a má z nich radosť. V tomto decká naozaj netreba vychovávať, stačí im dať dostatok miesta a príkladov, dokonale splynú s prírodou a nič nevydupú. Keď trochu podrastú, budete stanovať v noci v záhrade a baterkou pozorovať ježka, ako mlsá na popadaných marhuliach.

Finta je vlastne len jedna

…pozorovať prírodu. A pozorovať aj tých, ktorí ju pozorujú dlhšie a vedia to s ňou. Myslím si, že mnoho ľudí dnes chce bezúdržbovú záhradu, aby ju nebolo treba veľa zavlažovať a rástla sama. Ideálne ešte túto sezónu, aby bolo všetko načančané na grilovačku. A najlepšie so všetkými rastlinami, ktoré chcem ja a nie ktorým sa v mojej pôde najlepšie darí. Na pozorovanie teda nepotrebujete peniaze, ale iba čas a trpezlivosť. Príroda vám celkom jasne povie, čomu sa u vás bude alebo nebude dariť. Na všetko ostatné treba peniaze a kopu techniky.

Viem však pochopiť, že pekná záhrada sa ťažko kombinuje so zamestnaním na plný úväzok. Mnohé z vecí, ktoré máme v záhrade sú len vďaka tomu, že sme boli doma a robili ich vtedy, kedy si ich príroda sama žiadala. Aj obyčajné rýľovanie si v našej ťažkej zemi nemôžem naplánovať na víkend, ale len vtedy, keď dobre popršalo a pojde to ľahko. Inak by som si musel vziať krompáč a Spartan race by bola proti tej robote ľahká jarná prechádzka.

Toľko zatiaľ naše pozorovania, kopkáme a sledujeme ďalej…

Keď máte posledný deň na odovzdanie prekladu knihy o káve, vonku je teplo, pred sebou tlačíte posledných 10 strán a pri druhej rannej káve začnete špekulovať.

Nedávno som z našich marhúľ robil deckám ovocné dreňové nanuky, teraz mi dobre padli do rany k espressu. Urobil som jeden šot kávy, do nej naškrabal lyžičku marhuľovej drene a dosladil cukrom, v ktorom mám naloženú pomarančovú kôru. To všetko na jednej kocke ľadu a šup do seba.

Drink som zámerne necedil, tak v ňom zostali kúsky pomarančovej kôry. Keď človek prehltne posledný dúšok, ešte si môžete na nej pochutnávať, prevaľovať ju a chrúmať v ústach. Bude postupne  púšťať príjemnú pomarančovú dochuť. Ľad som tiež zámerne nechal trochu roztopiť, aby mierne rozriedil kávu a robil ju jemnejšiou.

Čo pijete, keď je teplo? Niečo kávové?