Monthly Archives: February 2017

Kváskové pečenie ma postupne vodí do rôznych zákutí pekáriny. Navyše chlieb a pečivo zvyknem pomerne často robiť aj do daru. Nedávno sme takto robili francúzsky tematický košík, upiekol som doň pain d’epi, teda obilný klas.

Dve podstatné veci pri tomto recepte sú dobrá múka s vyšším obsahom lepku a poriadne vypracované cesto. Ak všetko dobre sadne, samotné strihanie bude tá najľahšia časť.

Ako prvé nakŕmte pšeničný kvások. Keď vybehne, odložte trochu na ďalšie pečenie a môžete začať s prípravou. Do kvásku pridajte múku, soľ a vodu. Vždy to robím tak, že pridám najskôr polovicu múku a viac vody, nech mám redšie cesto. A potom postupne pridávam zvyšok múky a upravujem tak konečnú hustotu cesta. V tomto prípade by malo byť hladké a elastické, rozhodne by nemalo byť riedke. Naopak, malo by pekne držať tvar.

Uhladenú guľu cesta vložte do vymastenej misy alebo rýchlokysky a nechajte zväčšiť objem. Keď sa tak stane, cesto prepolte na dve časti a niekoľkokrát poprekladajte. Osvedčilo sa mi aj pri iných receptoch zatáčať cesto, ako by to bol uterák a ja som sa ho snažil zarolovať čo najužšie. Alebo lepší príklad, akoby som chcel zrolovať spacák.

Takto spracované cesto vytvarujte do dlhej bagety a opäť nechajte podkysnúť a zväčšiť objem na pomúčenej podložke. Pri bagetách sa používa trik, kedy si handru alebo papier na pečenie nariasite, aby cesto držal z bokov a nerozlialo sa. Zvykne sa používať aj špeciálna forma, kovová alebo keramická.

Keď už bagety nakysli, preneste ich na plech, na ktorom sa budú piecť. Môžete ho predtým trochu pomúčiť. A konečne môžete začať strihať. Ideálne sú väčšie nožnice, strihá sa pod uhlom a takmer celú hrúbku cesta. Každý nastrihnutý diel sa otočí doboku, takže nastriedačku vám vznikne tvar obilného klasu.

Pred samotným pečením som cesto ešte jemne poprášil múkou, aby malo rustikálnejší vzhľad. Pečte v dobre vyhriatej rúre a pri najvyššej možnej teplote, akú vie vaša rúra dosiahnuť (zhruba 240°C). Doba pečenia je do 20 minút alebo pokým nie sú bagety zlatisté.

Ako každá bageta, aj táto sa pri servírovaní krásne trhá. Navyše tak vzniknú samostatné briošky a každá z nich má dostatok chrumkavej kôrky.

Toto je vyslovene víkendový recept, kedy si človek môže odsledovať celý proces kysnutia. Výsledok je ale vyzreté cesto, plná chuť a zaujímavé pečivo. Pri kváskovej verzii je ideálne začať o deň skôr. Teda zamiesiť prvú guľu cesta večer a nechať ju kysnúť cez noc v chladničke. Na druhý deň ráno môžete pokračovať s tvarovaním a strihaním.

Ak si nedáte dosť námahy s miesením alebo budete špekulovať s príliš riedkym cestom ako ja pri prvom pokuse, dopadne to najskôr ako na fotke nižšie. Roztieklo sa mi to ako blato. No čo, zjedlo sa aj také a aspoň som si potrénoval na druhý a vydarenejší pokus.

Kto chce podrobnejší návod, môže mrknúť toto video. Tiež som podľa neho postupoval, keď som ho skúšal prvý krát, len som si ho prerobil na kváskovú verziu. Strihanie cesta začína od 6:20.

P.S.

Najbližšie ma kváskové pečenie zavedie do pivovaru, kde som vyškemral jačmenný slad. Dám ho do pivovarníckeho chleba.

Na rodinnej návšteve som zbadal tento zaujímavý kávovar. Vyrába sa na Sicílii, volá sa Kamira a vo svojej podstate je to moka.

Aj keď na prvý pohľad mi pripadal skôr ako kríženec legendárneho kávovaru Atomic a Bialetti Mini Express.

Použitie je pomerne jednoduché. Do nádobky sa naleje voda a páčkou sa pustí do spodnej časti, kde sa bude zohrievať. Do filtra v malej páke sa nasype mletá káva a zarovná sa. Páčkou potom ventil opäť uzavriete a celý prístroj položíte na mierny plameň. Napadlo mi, že tento kávovar vie na rozdiel od moky predohriať šálku, ale vraj to tak nie je. Teda šálku síce nahreje, ale len veľmi slabo. Takže rovnako ako pri moke, rýchlejšie bude prepláchnuť šálky horúcou vodou.

V porovnaní s mokou si aj Kamira vyžaduje aktívnu prítomnosť a pre rovnaký dôvod. Kým na dokončenie varenia musíte odtaviť kávovar z plameňa, tu nato slúži opäť páčka ventilu. Dá sa ňou odpustiť tlak mimo páku.

A káva? Chuťovo veľmi podobná moke, len možno o kúsok intenzívnejšia. V šálke, ktorú som dostal na ochutnanie, crema nebola, na oficiálnom videu ju však vidno. Podľa toho, čo som za tie roky počul, mnohým ľudom na moke chýbala práve crema. Ak ju vie tento kávovar urobiť, bude to dobrý tip. Len sa bojím, aby to nebolo za cenu spálenej kávy.

Kamira stojí 69,90€ a rôzne farebné verzie sú za 7€ doplatok. Keď zarátate dopravu, dostanete sa na sumu okolo 90€. Vraj omnoho lacnejšie to nie je ani pri osobnom výlete na Sicíliu. Cena začne byť zaujímavejšia pri objednávke 5 a viac kusov.

Pre koho si viem Kamiru predstaviť? Pre ľudí, ktorým chýba pri moke crema a pre tých, ktorý pri varení kávy radi prepínajú rôzne tlačítka a páčky.

Oficiálna stránka Kamira
http://www.espressokamira.com/prodotto.php?id=15

Príprava kávy s Kamirou

Tip na tento koláč som dostal od Braňa Bodu a už na prvý pohľad mi pripadal ako zmrzlina z olivového oleja, ktorú som pred pár rokmi koštoval v nitrianskej Gio Caffé.

Recept bol zobrazený na videu (nižšie) a obsahoval nezaokrúhlené množstvá. Ešte aj bielky na sneh boli uvádzané v gramoch a nie kusoch. Tipujem, že pôvodný recept bol v amerických mierach a do videa ho prekonvertovali na metrické. Ušetrím vám aspoň časť roboty, recept som trochu upravil a vyskúšal aj iné suroviny.

Namiesto olivového oleja som použil za studena lisovaný repkový. Má sýtožltú farbu, tú spolu s orieškovou chuťou prepožičal aj výslednému koláču.

Začne sa zmiešaním 110g cukru, jedným žĺtkom, šťavou z polovice citróna, semienkami z jedného celého vanilkového lusku a kôrou z polovice citróna. Nemal som citrónovú, nuž som použil pomarančovú.

Keď je zmes vymiešaná dohladka, pridajte múku a olej. Z troch bielkov a soli šľahajte tvrdý sneh, do ktorého zapracujte zvyšný cukor. Snehovú zmes pridávajte do cesta po častiach a opatrne ju zapracujte špachtľou. Hotové cesto vylejte do vymastenej a pomúčenej tortovej formy a nechajte piecť cca 35 minút pri 180°C.

Výsledný koláč je mimoriadne vláčny a vlhký, napriek tomu má jemnú a nadýchanú štruktúru. Množstvo oleja mu dáva aj akurátnu sýtosť. Chuť vanilky je silná a pekne sa mieša s arómou oleja.

V pôvodnom recepte dávali navrch ešte posýpku z cukru a soli, ja som sa ju rozhodol vynechať. Na druhej strane, v bielkoch je viac soli, než len obligátna štipka. Ukázalo sa, že v kombinácii s olejom a relatívne vysokým množstvom cukru to zafungovalo dobre, tento koláč si naozaj pýta osoliť. Tak ako tak, recept funguje krásne aj s repkovým olejom, ale ten olivový je čistá klasika. Ešte jeden bonus, pod pokrievkou nie je suchý ani na tretí deň.

Mimochodom, neostýchajte sa použiť na pečenie kvalitný za studena lisovaný olej s pocitom, že ho zničíte. Koláč sa pečie 35 minút, pričom teplota v jeho vnútri nepresiahne 90°C. To je trochu málo nato, aby sa znehodnotil.

P.S.

Ešte jeden zaujímavý úlet som našiel na ich stránke, orieškové guličky Rocher, len plnené foie gras. Uvažujem, aká iná besná plnka by sa ešte dala použiť.

V Krumlove sme boli už dávno, tak som bol zvedavý, ako sa tam odvtedy zmenila gastronómia. Andrej mi na to odpovedal článkom.

Deň prvý

Český Krumlov je mesto s druhým najväčším štátnym hradom a zámkom u našich bratov. Pre túto destináciu sme sa rozhodli po výlete do iného mesta chráneného UNESCO – Litomyšl. A to pre jeho podobnú atmosféru, teda aspoň podľa fotiek. Treba preveriť aj osobne, si hovorím, a tak šup ho na booking a zajednať ubytovanie. Výber široký, tak v centre, ako aj mimo. No nakoniec nám do toho niečo vošlo a tak zo septembrového predĺženého víkendu bol termín revolučný – až od 17. novembra. Nevaďí, veď aj jeseň môže byť krásna a tak opäť na booking a rezervácia ubytovania.

Tu sa pristavím a odporučím prípadne aj to naše – U zámeckých schodů. Je to síce horšie dostupné autom, ale zas parkovisko majú kúsok a strážené v dobrej cene za 150 kaček na deň. No ale tá poloha, už názov veľa napovedá, ale skutočnosť je ešte lepšia. Priamo na zámockých schodoch s výhľadom na vežu… Prikladám foto, pre ilustráciu skvelej polohy. Ubytovanie inak vcelku pekné, izba čistá, pre dvoch akurát veľká. To najlepšie na nej ale isto bolo to, že večer z ktorejkoľvek hospůdky to bolo na skok.

Náš výlet sa konal v polke novembra a teda dosť záležal aj od počasia. Našťastie, počasie ako tak vyšlo a z dvoch dní, ktoré sme v Krumlove strávili, pršalo len chvíľku, aj keď celá sobota bola naozaj nepekná… No piatok umožnil krásne prechádzky a samozrejme aj niektoré až gýčové fotky.

Apropo cesta. Možností je niekoľko, rozhodol som sa ale pre trasu cez Rakúsko a mimo diaľnice. Jednak človek ušetrí korunku-dve za známku a jednak aj podľa navigácie to nejaká zásadná časová úspora nie je. A človek aspoň vidí krajinu A že je čo vidieť, to treba povedať. Krásne rakúske mestá a dedinky, kvalitné cesty, ktoré sú na viacerých úsekoch dvojprúdové, takže cesta ubieha pomerne rýchlo a zaujímavo. Na moje milé prekvapenie sa kvalita ciest nemení ani po prechode hranice, Česi urobili v tomto smere aspoň na hlavných ťahoch v prihraničnej oblasti naozaj pokrok.

Príchod do Krumlova od Českých Budějovíc vôbec neprezrádza, že pôjde o jedno z najmalebnejších miest v Strednej Európe. No potom… stačí prejsť po Latráne bránou do starého mesta a človek je v inom svete, historickom období, mimo reality Teda až kým o chvíľu nenarazí na prvú skupinku ázijských turistov so selfie tyčami, foťákmi a mobilmi, ktorí nielenže chodia bez ohľadu na ostatných, ale často ani nevedia, v ktorom meste sú Nevadí, už len odložiť auto na niektoré z parkovísk prípadne ak má ubytovanie – ako napr. naše – vlastné parkovisko. No a hor sa na miestnu gastronómiu, ktorá bola druhým cieľom našej cesty

Po ceste cez tri krajiny sme veľmi nemali chuť blúdiť po večernom meste a hľadať top podniky, a tak sme využili to, že parkovisko bolo v areáli miestneho pivovaru Eggenberg a zapadli rovno do tohto miestneho pivovaru, ktorý má aj vlastnú reštauráciu. Typická česká krčmička, v historickej budove, s vysokými stropmi, jednoduchým zariadením a historickými doplnkami, ktoré majú niečo dočinenia s výrobou piva.

Mierne zahmlené ovzdušie len dotvára typickú krčmovú atmosféru. Objednávka prebehla úplne v pohode, personál je milý a úslužný. Na jedlo sme nečakali dlho a bolo kvalitné. Guľky plnené údeným mäsom s osmaženou cibuľkou a kapustou (130 Kč) boli evidentné domáce a nie polotovar. Smažák s hranolkami a tatarkou (130 Kč) je klasika, bol dobrý, ale ničím výnimočný, obloha bola skôr na pousmiatie a mohli si ju odpustiť Ale pivo nemalo chybu, či už svetlé (40 Kč) alebo tmavé (40 Kč), miestnej výroby. Nuž nebolo treba veľmi ponúkať a večeru splachovalo aj druhé… Celkovo treba tento podnik určite vyskúšať, aj keď je v meste niekoľko určite lepších.

Neskorý večer sme ešte využili na posedenie pri výbornej rezanej Plzni (35 Kč) v podniku U Švejka a zároveň si vybrali podnik na obed na druhý deň, lebo rebierka na vedľajšom stole boli skvelou reklamou.

Deň druhý

Keďže v piatok sme sa prebudili do krásneho slnečného jesenného dňa a napriek tomu, že už bola polka novembra za nami, aj veľmi teplého, padlo jednoznačné rozhodnutie – raňajky a po nich hor sa pochodiť celý Krumlov, lebo na druhý deň už hlásili dážď a sychravo.

MLS Creperie – podnik na konci schodov, ktoré viedli z našej komnaty do centra mesta – sa stal našou voľbou pre raňajky. A aj preto, lebo nežnejšia časť z nás dvoch má rada sladké Pekné bistro, štýlovo zariadené, nás privítalo jemne zadymenou atmosférou, keďže práve štartovali platne na palacinky. Aha, ešte predtým sa treba prejsť do bankomatu vytiahnuť české kačky, pretože karty tu neberú, ale tak brali sme to ako príjemnú prechádzku pred raňajkami No ale späť k podniku. Príjemnú atmosféru ešte umocnila aj výborná obsluha. No a voľba bola ľahká – čerstvé palacinky s čerstvým ovocím (89 Kč). Boli naozaj čerstvé, aj to ovocie, slečna kuchárka ho čistila a krájala za pultom priamo pri stoloch. K tomu čerstvý pomarančový džús (40 Kč) a naozaj dobré a obrovské capuccino (45 Kč). Čo sa lunga týka (45 Kč), tak to bolo mierne sklamanie, pretože nebolo servírované tak, ako má byť – s horúcou vodou v separátnej konvičke, no aspoň mlieko bolo správne napenené v džbániku. V každom prípade naozaj pekné miesto na dobré a kvalitné raňajky snáď pre každého, pretože výber je naozaj široký – či už sladkých alebo slaných palaciniek na všemožné spôsoby.

A takto doplnení energiou hor sa do miestnych uličiek. Sú naozaj nádherné, miestami až gýčové ako z rozprávky. My sme zvolili okruh najprv popri Vltave smerom k bráne na Latráne, kde stojí za to jednak pohľad na rieku ako aj na náprotivné domčeky, ktoré stoja popri vode. Pri Latráne zas stojí za to pohľad z mosta na budovu Hostelu 99, ktorá je zasadená do skaly a popri nej prúdi miestny potok.

Cez miestne uličky sa ďalej dá preštrikovať až ku kláštoru a jeho záhradám, ktoré ponúkajú pokojné a príjemné posedenie a tiež pár replík historických nástrojov. Návštevu kláštora sme kvôli peknému počasiu tentokrát vynechali.

Z kláštornej záhrady sa dá zas cez miestne uličky vystúpiť na zámok. Hlavnou bránou to má asi najväčšie čaro, keďže človek prechádza jednotlivými nádvoriami a vníma rôzne architektonické štýly, ktoré ale nádherne ladia. Výhľady z niektorých jeho častí a najmä z tzv. plátnového mosta tak na druhú časť Krumlova ako aj na samotný zámok sú naozaj neuveriteľné, miestami si človek pripadá ako o niekoľko storočí skôr…

Za návštevu určite stojí aj krásna zámocká záhrada, v ktorej sa nachádza aj raritné otáčajúce sa divadlo. No a zo záhrady je možnosť zbehnúť zas dole do tzv. Vnitřního města. S nádhernými uličkami, stavbami, domami, ktoré akoby sa na človeka valili, ale aj rôznymi múzeami, kaviarničkami, hotelmi a samozrejme reštauráciami. Vrátane Krčmy v Šátlavské ulici, ktorá mala byť našim cieľom na piatkový obed. No nepodarilo sa, mali plno kvôli zájazdu. Nevadí, rebierka robia aj inde a tak sme sa vybrali do reštaurácie U Švejka.
Milá menšia reštaurácia, v ktorej človek vždy nájde nejaké to miesto. Výber jedál tradičný český, obsluha veľmi milá a ochotná. Ja som si dal miestne rebierka (209 Kč), priateľka řízek so zemiakovým pyré (125 Kč). Oboje jedlá boli kvalitné a dobré, řízek klasicky český, veľký a chutný. A tie rebierka. Výborne prepečené, ochutené, k nim podávajú nakladané uhorky, čerstvo nastrúhaný chren, dva druhy horčice a výborný domáci kváskový chlieb. K tomu rezaná plzeň a obed ako vyšitý…

Také jedlo treba poriadne vychodiť a na to sú uličky Vnitřního města ako stvorené. V tom čase sa už začínalo stmievať a nabrali ešte krajšiu atmosféru. Prechádzka popri Vltave nás zaviedla do kaviarne Kafemlejnek. Malá, štýlová kaviareň s pomerne veľkou terasou priamo pri rieke. Sedieť sa vonku dalo aj vďaka dekám, ktoré poskytovali, aj v novembri a tak jedna káva so skvelým koláčom s tromi druhmi belgickej čokolády padla vhod. Tu treba poznamenať, že priateľkino latte (65 Kč) bolo naozaj bezchybné, ale moje lungo s guatemalskej výberovej kávy značky Hausbrandt, za ktoré chceli 55 Kč plus symbolický príplatok 10 kaček, za to nestálo a bolo len priemernej kvality a chuti.

Deň tretí

Piatok sme zavŕšili večernou prechádzkou a prišla sobota. Podarilo sa nám pospať si troška dlhšie, ako sme pôvodne chceli a tak prišli na rad neskoršie raňajky. Pôvodne sme chceli navštíviť kaviareň Kolektiv, ktorá mala veľmi dobré recenzie na TripAdvisore, avšak mali plno. Znak toho, že sa zakladali na pravde A tak sme zamierili ku kaviarni Deli 99, ktorá je pri bráne na konci Latránu a o ktorej som z recenzií vedel, že má skvelú kávu od La Boheme Cafe. Aj mala. Výborné espresso (35 Kč) a tiež latte. S tými raňajkami to už bolo kúsok horšie, i keď ciabatta s vajíčkami a lučinou bola celkom fajn (65 Kč), ale toust so šunkou a syrom (59 Kč) bol len veľmi priemerný a v danej cenovej kategórii by človek čakal kúsok viac – myslím množstvom Ale na druhej strane nenahnevalo, no ani veľmi nepotešilo.

Naše kroky smerovali ďalej do Vnitřního města a to aj napriek nie veľmi prívetivému počasiu. Chceli sme jednak ešte vidieť uličky, ktoré sme nestihli počas piatku a jednak si zabezpečiť stôl v Krčme v Šátlavské ulici, keďže sme ju jednoznačne chceli vyskúšať. Podarilo sa, na 15.00 sme mali rezerváciu pre dvoch A keďže začalo smokliť, zapadli sme na kávu a koláčik do skvelej kaviarne Omnes Caffe Arleta.

Už prvý dojem presvedčí na vstup každého, kto má rád sladké – taký výber čokoládových bonbónov a výrobkov sa len tak nevidí. Káva bola naozaj jedna z najlepších a to nielen z tých, ktoré sme mali nielen v Krumlove. Podnik využíva značku Antica Tostatura Triestina. I keď to, že lungo (38 Kč) sa servíruje s horúcou vodou v separátnej konvičke sa ešte musia naučiť, ale keďže som si ho tak vypýtal, aspoň mi doniesli horúcu vodu v separátnom sklenenom poháriku. Nebolo to najšťastnejšie, keďže horúca voda a sklo sa nemajú veľmi radi s tepelnými receptormi na prstoch – ale chuť kávy  aj crema to vyvážili Rovnako tak cappuccino (45 Kč). S koláčom za 55 Kč to už bolo horšie – kombinácia jahôd a broskýň bola síce super, rovnako tak ľahkosť plnky, avšak koláč akoby bol vytiahnutý priamo z mrazničky, ľadový, až zuby boleli. Po chvíli oteplenia už to bolo lepšie. Obsluha bola naozaj veľmi milá, ochotná a platiť sa dalo aj kartou. Veľmi odporúčam.

Počasie nám neprialo, preto sme strávili chvíľku na izbe a využili čas aj na ničnerobenie. Ničnerobenie pred výborným obedom, resp. neskorým obedom. Krčma v Šátlavské ulici sa stala poslednou našou zastávkou, čo sa týka obedovej a večernej gastronómie. O tretej poobede bolo plno, voľný bol len náš stôl, bol pripravený a čašníčka nás milo k nemu uviedla. Podnik ako taký má naozaj príjemnú atmosféru – ústredným momentom je veľký krb, ktorý nielenže v zimnom období skvele vykuruje miestnosť na prízemí, ale slúži aj na prípravu samotných jedál a pozorovať kuchára, ako pripravuje grilované jedlo, prípadne flambuje, je super zážitok. Nasledovala objednávka – najprv pekne pivečko, výborný bol tak tmavý ako aj svetlý Budvar (40 Kč) a následne jedlo. Moja polovička si dala cesnakovú polievku (65 Kč) a ja tradičnú kulajdu (65 Kč). K tomu mix gril (255 Kč) a bramboráčky (45 Kč). Pre dve osoby úplne v pohode. Najmä preto, že obe polievky boli servírované v bochníku. A boli naozaj skvelé. Cesnačka originál číra a z čerstvého cesnaku s kvalitným syrom. No a kulajda… dochutenie dokonalé, výrazne kôprové a v kombinácii s bochníkom bola, akú som nikdy nejedol.
Mix gril bol síce v jedálnom lístku uvedený pre jednu osobu, ale keďže tam boli tri druhy grilovaného mäsa, grilovaný zemiak a bramboráčky s oblohou, po takej výdatnej polievke postačuje aj pre dve osoby. Komu by bolo málo, majú aj mix gril pre dve osoby Mäsko bolo výborne okorenené, akurát prepečené, bez šliach, zemiak so smotanovým dipom nemal chybu. Bramboráčiky boli ešte osmahnuté aj na grile a dostali tak úplne inú chuť. Skvelé jedlo.

Krátka prechádzka pomohla ešte po večeri vytroviť toto skvelé jedlo a nočná fotografia zámku z vyhliadky pri Regionálním muzeu taktiež stojí za to.

Nedeľa ráno bola vyhradená pre kvalitné a bohaté raňajky pred cestou domov. Voľba padla na kaviareň Kolektiv a tentokrát sme mali aj miesto. Interiér je ladený skôr moderne a vymyká sa ostatným miestnym podnikom. Na druhej strane sa do prostredia hodí, je jednoduchý, účelný. Obsluha je taktiež veľmi milá a ochotná a špeciálne raňajkové menu naozaj bohaté a cenovo prijateľné. Voľba padla na vejce do skla s pečivem a máslem (99 Kč) a volská oka na farmárské šunce (95 Kč). K tomu latte (55 Kč) a lungo (45 Kč). Čo sa týka jedla, bolo jednoducho bezchybné. Vajcia boli akurát na hniličku urobené, oko so šunkou nemalo chybu a posypané bolo aj pažítkou. Výber pečiva bol taktiež možný, k nemu čerstvé masielko. Zázvorová limonáda s mätou (50 Kč) bola tiež kvalitná a osviežujúca, mušt z jabĺk (45 Kč) bol miestnej výroby. No a káva bola asi najlepšia v Krumlove. Nielen kvalitná od La Boheme, ale aj správne servírovaná, dokonca aj lungo. Raňajky tu je možné len a len odporučiť a určite tam zamierime aj pri ďalšej návšteve Krumlova.

Tento skvelý predĺžený víkend sme zavŕšili už len cestou domov, ktorá ubehla veľmi rýchlo a pohodovo. Jednoznačne sme sa zhodli, že sa do Krumlova vrátime. Tak, aby sme ho videli aj pod snehom aj v lete

Kto je Andrej

Má 33 a mimo profesie projektového manažéra rád cestuje, lyžuje samozrejme ochutnáva.