Posmelený predošlou dovolenkou na rybách, sme sa tentoraz vybrali na ostrov Dugi otok. Nakoniec sme ju však strávili na bylinkách.
Na ostrov ide tri krát za deň Jadrolinija. Ide priamo a trvá jej to hodinu a pol. Plavba bola pokojná, kávové privítanie v podobe espressa a macchiatta na palube tiež nebolo najhoršie. Keď sme dorazili do Brbijnu, veľa tu na pozeranie nebolo. Len malá obec, odtiaľ nám trvalo 15 minút autom, kým sme sa dostali do malej dedinky neďaleko majáku. Už počas jazdy si všimnete pár vecí. Krajina občas vyzerá ako maličké Toskánsko s cipruštekmi. A všade, absolútne všade rastie rozmarín. Do veľkostí, aké som v živote nevidel. Popri ňom zálaha anízu, šalvie, materinej dúšky, fíg a borovíc. Celé dva týždne sa táto obrovská bylinková záhrada objavovala v našom jedle.
Pohyb po ostrove
Vedeli sme to už pred cestou, na ostrove nie je nič. Doslova. Takmer žiadne atrakcie, žiadne stánky so suvenírmi, žiadne obchody. Vedeli sme to, a práve preto sme tam chceli ísť. Schválne sme si brali so sebou bicykle a urobili sme najlepšie čo sme mohli. Predražilo to síce kompu, lebo auto bolo dlhšie, ale zadný nosič pri malom kombíku ani len nezvýšil bežnú spotrebu. Na ostrove samotnom bol bicykel na nezaplatenie. K väčšine pláží sa ide po kamenistých cestách. Občas vám nepomôže ani tereňák, niekde musíte nechať auto na okraji cesty a ísť po vlastných. Bicykel sa dostane všade. Kopčeky sú relatívne malé a zvládol som ich aj s trojrýchlostným bicyklom bez kondičky a s prídavným závažím, teda krpcom vpredu. Bicykel sme hojne využívali aj na ranné nákupy chleba v susednej dedine, asi 2 kilometre od nás. Jazdu autom si treba rozmyslieť aj z iného dôvodu. Na Dugom otoku je len jedna jediná pumpa, nájdete ju v Zaglave. Ak bývate na druhom konci ostrova a nedotankovali ste ešte na pevnine, môžete mať problém. Navyše, pumpa má ostrovnú prirážku.
Obchody a trhy
Síce sme vedeli, že na ostrove nič nebude, ale nečakali sme podobnú pohromu aj v jedle. Dediny boli také malé, že nejaký zeleninový trh nehrozil. Jediný trh na celkom ostrove sme našli na opačnom konci, v Sali. To znamená 40 minút cesty autom, ale po nádherných a veľmi slušných cestách. No, trhom by som to vlastne ani nenazval, boli tam až dva stánky. Rajčiny a krumple mali vlastné, ale hrozno bolo z Talianska. Pýtal som sa na mangold. Pani mi povedala, že bolo v lete puno puno kiše. Mangold nenarástol a boli radi, že im rajčiny nevzala plieseň.
S obchodmi je to na Dugom otoku rovnako ako s trhmi. Kde-tu ich nájdete, ale ponuka je výrazne obmedzená. A po nájazde jachtárov doslova vybrakovaná. Malé obchody sú po sezóne otvorené pár hodín ráno a pár hodín večer. Napríklad vo Velom Rate bol obchodík kapitola sama o sebe. Keď obsluhovala majiteľka, všetko kmitalo ako malo. Keď ste chytili zrejme jej manžela, turisti sa len uchechtávali. Ležérne vydával chlieb a ovocie, za ten čas sa mu nahromadili ľudia pred pokladňou. Začal teda kasírovať, lenže potom sa mu zasa nahrnuli ľudia na chlieb. A tak dokola.
Jediný supermarket a lekáreň sú tiež v Sali. Lekáreň nemá vždy všetky lieky, zato supermarket je zásobený dobre. Kúpili sme tam ovčí tvaroh aj cesto filo. Pošta má v malých dedinkách otvorené len 3 hodiny ráno, zato funguje ako zmenáreň a bankomat.
Čo sme varili
Spomínal som ovčí tvaroh. Bol balený po pol kile, v sitku na odkvapkanie. Krásne šťavnatý. Časť sme zjedli len tak, pokvapkaný olivovým olejom a čerstvými bylinkami. Zvyšok som zmiešal s rovnakými surovinami a naplnil do filo cesta. V rúre sme mali perfektné smaltové pekáče, moje silne improvizované syrové bureky sa na nich podarili perfektne.
Miestny chlieb, ovčí syr pokvapkaný olivovým olejom, s čerstvým rozmarínom a šalviou.
Balené cesto filo na koláče alebo burek.
Ryby boli jedinou tragickou epizódou našej dovolenky. Napriek tomu, že v našej dedinke bolo rybárov viac ako domov, za ten svet nám nikto z nich nechcel predať svoj úlovok. Jedni preto, lebo mali sami dovolenku po rušnej sezóne. Druhí zasa preto, lebo dodávali len do reštaurácii a len veľké ryby. Asi po týždni snaživej komunikácie v lámanej chorvátštine sme sa dopracovali ku krevetám, na tie sme ale nemali chuť.
Ostrov je vyslovene orientovaný na talianskych a nemeckých jachtárov, ktorí si jakživ nebudú sami nič variť. A zároveň majú na kus tuniaka za 200 kún v konobe.
Káva a iné drobné radosti
Túto dovolenku sme strávili kompletne na káve. Z domu sme si niesli takmer kilo zŕn z mojho aj Štefanovho praženia a moka konvičku. Plus sme si dávali espresso a macchiatto všade kde sme mohli. Najviac nám chutila káva v malej pizzerii vo Velom Rate. Obsluhovali dvaja chalani. Vyzerali, akoby o minútu išli na futbalový zápas, ale kávu robiť vedeli.
Podobne dobre nám chutila káva v Božave, v cukrárni na promenáde. Podávali Caffé del Moro. V Sali sme si dali kávu v miestnej pizzerii. Mali Mauro, chutilo rovnako spálene ako v Sklenných Tepliciach. Tiež v Sali, ale na konci móla za lekárňou v bare Maritimo, bola káva lepšia. Za Soline bol novučičký kemp Mandarino, obsluha česká, káva značky Whittard a chuťovo priemerná. Úplne najhoršia káva bola v plážovom hip-chic bare na Sakarune. Mali Franck a hudbou sa snažili polovicu dňa tváriť ako Ibiza, druhú polovicu ako Café del Mar. Na opačnom konci asi jedinej pieskovej pláži ostrova to bolo s kávou podobné. Hudba lepšia, atmosféra alternatívnejšia, ale káva do papiera a nič moc.
Všade, kam sme ale prišli, mali veľké pákové stroje, žiadne automaty a podobné hračky. cena za espresso začínala na 7 kunách, končila na 10, hlavne na plážach. Pre porovnanie, v zadarských konobách som videl espresso za 5 kún. Občas boli talianske zmesky drsnejšie, ale úroveň prípravy bola takmer vždy v poriadku.
Káva, ktorú sme si priniesli so sebou dopadla výrazne lepšie. Ostrov nemá vlastný prameň vody, používajú len dažďovú alebo dovezenú. Z kohútikov nám tiekla dažďová. To sa okamžite prejavilo na chuti kávy. Burundi z môjho praženia sme pili doma už týždeň pred dovolenkou. Prvá káva na Dugom otoku nás doslova posadila na zadok. V káve bola naraz kopa nových chutí. Neskôr sme prešli na kávu od BeanUp, pili ju týždeň tam a ďalší týždeň po návrate a tiež to bol rozdiel. Tam ohňostroj, tu viac nuda. Len potvrdenie toho, aká doležitá je pri káve správna voda.
Túto dovolenku sme spravili výnimku a nevzali si so sebou kvások ani remosku. Iba deň pred odchodom som napiekol peceň chleba. Vzali sme si ho so sebou v plátenej utierke. Znovu sme si overili, že vydrží 7-8 dní. Kupovali sme aj miestny krug a pečivo, takže náš chlieb išiel pomalšie. Ku koncu už bol samozrejme tvrdší, ale pár sekundový pobyt na dvojplatničke z neho spravil perfektne chutný a mäkký krajec.
Čo sme si priniesli z Dugeho otoku? Samozrejme kopu byliniek, pár kameňov, z ktorých bude vyrábať lampy a parádny rozmarínový med (odkaz na video). Robia ho v malej osade Verunić, majú asi 400 rodín a včelíny natreté na bledomodro. Rovnakú farbu, ako kvety všadeprítomného rozmarínu. Mimo medu robia aj špecialitky, napríklad šalviový med zmiešaný s propolisom a peľom. 450g flaška nás vyšla na 45 kún.
Ak budete pri Sali, oplatí sa pozrieť národný park Telašćica. Vstupné je 25 kún, kus môžete ísť autom, ale potom sa znovu osvedčí bicykel. Až k slanému jazeru Mir, ktoré sa nám zdalo slanšie ako more. Prístav v národnom parku je zrejme najturistickejšie miesto na ostrove. Ku koncu dňa sa jazero vyľudní, pretože odpláva kopa lodí, ktoré sem doviezli výletníkov. Ak sa vyberiete od jazera smerom k moru, prídete ku skalnému skanzenu, kde návštevníci za sebou zanechávajú vežičky postavené z kameňov. Tipujem, že to miesto je spojené so želaniami všetkého druhu.
Záver
Dugi otok je parádny ostrov. More je krásne čisté, dedín málo, vzduch je presýtený bylinkami a borovicami. Ideálny na čítanie, plávanie a ešte dlhšie dívanie sa na more. Pre deti to príliš nie je. Tým menším stačí piesok na Sakarune, loďky v prístavoch a kopa rôznych živočíchov na suchu aj v mori. Keď chytíte zlé počasie, program sa zredukuje len na meditáciu a knihu. Pri mrholení možno na prechádzku.
Tento rok to bolo s počasím naozaj čudné, slnko sme mali len 4 dni, zvyšok pršalo, prípadne lialo. Lialo nám aj cestou domov. V podstate už v Zadare začala prietrž mračien a sprevádzala nás až domov do Nitry. Šialené. Nie bežný dážď, ale regulérna prietrž. Zhruba každú hodinu sme stáli, aby sme skontrolovali, či nehráme hlavnú úlohu v katastrofickom filme. Teda, či nemáme na streche týpka s hadicou, ktorý nám kropí okná hektolitrami vody. 8 hodín a 700 kilometrov sme naháňali búrku, jej blesky vždy 2-3 kilometre pred nami. Počasie bolo šialené asi celé leto a zrejme všade. Domáci vraveli, že leto prakticky ani nebolo. A staršie babky pri každom ďalšom daždi len neveriaco krútili hlavami, že armagedon.
Napriek počasiu a jedlu to bola výborná dovolenka. Všetko sa sústredilo pár jednoduchých a krásnych vecí. Rodinu, more, vône, kávu a knihu. Fotil som minimálne a internet som ani nevidel. Nechýbalo nám nakoniec nič.
P.S.
Oplatí sa urobiť si medzizastávku. Cestou tam sme prespali v Keszthely pri Balatone. Ubytovanie sme našli jednoducho a priamo tam. Odparkovali sme na okraji mesta, vo vilovej štvrti. Prakticky každý dom mal cedulku Zimmer frei. Vzali sme bicykle s nosiča, obehli pár ulíc a opýtali sa miestnych na izbu a ceny. U jednej pani to vyzeralo celkom fajn. Starší barák, ale izby čisté a vetrané. Parkovanie vo dvore, stálo nás to celé asi 25 eur. Navečer sme sa vybrali na promenádu, opäť bicyklami. Všetko pekne upravené, pri vode kaviarničky, veľký park aj detské ihrisko. Bolo síce už neskoro, ale ochutnali sme aspoň lángoš. Krásne chrumkavý, vnútri mäkkučký. Taký som na Slovensku už dávno nejedol. Samozrejme, pripravený čerstvo pred vami, žiadne ošuntelé “skladové zásoby”.
Ak pôjdeme nabudúce, dáme možno Balatonu viac času, po sezóne má príjemne melancholickú atmosféru a bez návalu turistov. Keby ste mali cestu, výborný gastrosprievodca je na tejto adrese. Šancu chceme dať aj Varaždinu kúsok za chorvátskymi hranicami, vraj je to krásne mesto so zrekonštruovaným centrom, neďaleko má aj kúpele.
Dugi Otok
www.dugiotok.hr
