Dlhšie ste tu neboli a čudujete sa, čo sa tu stalo? Nielen že som to tu premaľoval, bola to kompletná rekonštrucia.

Na prerábku čakali delikatesy.sk zrejme dlhšie než mali, ale to je už raz údel obuvníkových topánok. A nájsť si čas upratať 900 článkov, 9.000 komentárov a viac zhruba 3.500 fotiek bol skutočne problém. Stránka starla a starla, na počudovanie však stále fungovala a nejak extra ani nepýtala jesť. Až keď ju v rámci Trendu presunuli na iný server, vypadlo pár funkcii a nemal som inú možnosť ako sa pustiť do kompletnej prerábky. To rozhodnutie padlo omnoho skôr, odhadujem tak 2 roky dozadu, kedy som si spravil testovaciu kópiu a začal redizajnovať. Roky postupného uvažovania a kreslenia sa mi ale nakoniec vyplatili, a keď bolo treba narýchlo presunúť a opraviť stránku, mal som už kus roboty spravenej.

Nebudem vás zaťažovať technickými detailami, tie popíšem v špeciálnom blogu na svojej osobnej stránke, tak sa rovno pustime do toho, čo sa tu zmenilo a čo funguje inak.

Stránku som v prvom rade vyčistil. Odišlo hnedé “vuittonkové” pozadie, zbavil som sa niektorých sekcii a upratal trochu aj hlavné menu. Položka Delikatesy nezmizla, len sa presunula pod Recepty, pretože väčšinu času boli jej články zaradené aj sem. Podsekcia Zverina mala len pár článkov, tak som ju pichol pod Mäso.

Delikatesy sú konečne aj responzívne, čiže fungujú na mobiloch a tabletoch. To fungovali aj doteraz, ale vo veľmi oklieštenej forme. Teraz sú vyladené tak, aby sa načítavali čo najrýchlejšie a neuskrolovali ste si prsty. S responzívnosťou čiastočne súvisí aj nová funkcia “Varím“. Je to malé tlačítko s hrncom, ktoré síce jedlo za vás neuvarí, ale ukáže sa len v článkoch s receptami a je hlavne pre tablety. Pre koho je? Pre všetkých, ktorí chcú sledovať recept počas varenia. Po kliknutí totiž vyčistí všetko na stránke a zostane len samotný text receptu so zoznamom surovín. Keď sa budete chcieť dostať do normálneho režimu, to isté tlačítko vás dostane späť na bežné čítanie. Podobným spôsobom funguje, ak si dáte recept vytlačiť. Nevytlačí vám všetky časti stránky, ale len samotný text s nadpisom.

Druhá veľká vec, ktorá pribudla, sú Poznámky. Často sa mi stávalo, že som mal správu príliš krátku na samostatný článok a zároveň dostatočne dobrú na odpublikovanie. Svoje miesto si našli na titulke a ak kliknete nadpis tejto sekcie, ukáže sa vám zoznam všetkých poznámok, nielen posledné štyri. Poznámky nemajú komentáre, ale budú vedieť ukazovať priamo aj momentky a videá. Ak ich pozriete teraz, uvidíte v nich aj priame odkazy, ktoré sú označené malou ikonkou.

Titulka celkovo prešla obrovskou zmenou a prerobil som hlavne jej spodnú polovicu. Pod krátkym zoznamom článkov nájdete kalendár s gastro akciami a festivalmi. Ku kalendáru patria aj dve dôležité tlačítka, prvé na zobrazenie všetkých akcii a druhé pre tých, ktorí mi chcú poslať tip na niečo, čo v kalendári ešte chýba. Snažím sa sledovať všetko čo sa dá, ale ak budete vedieť o niečom zaujímavom, máte tu rovno formulár, s ktorým mi jednoducho dáte vedieť.

Hneď vedľa kalendára je plocha pre sezónne recepty. Stránka má 8 rokov a nazbieralo sa tu pomerne veľa obsahu. Články do tejto sekcie vyberám podľa kľúčových slov. Tento mesiac som tam vybral čerešne, jahody a špenát. Články tu rotujú náhodne a pri každej návšteve tam uvidíte niečo iné. Ako sa budú meniť ročné obdobia, bude sa meniť aj samotná plocha, len sledujte tú podkladovú grafiku.

Ku koncu stránky sú ešte dva pásy článkov, jeden s receptami, druhý s Omrvinkami. Ak je niektorý z článkov týchto dvoch sekcii už uvedený v hornom zozname, tu už chýba, aby sa neduplikoval. Hlavný názov sekcie vás zároveň dostane ku všetkým článkom danej rubriky.

Pribudne ešte jedna vec, ktorú musím najprv doladiť – diskusné fórum. Kedysi dávno tu už bolo a debatovali sme v ňom o odporúčaných podnikoch a hľadali cez neho špeciálne suroviny a obchody. Toto všetko sa vráti späť a budete mať miesto, kde sa budú dať vymieňať hlavne informácie o všetkom gastronomickom.

Viem, že pár sekcii tu je ešte nedokončených, napríklad Index všetkých kľúčových slov, aby sa dalo na stránke ešte lepšie vyhľadávať. Stále má problém s našou diakritikou, tak keď sa mi ho podarí umravniť, bude o jedno miesto viac, kde sa budú dať rýchlo nájsť všetky informácie. Celú stránku som navrhol tak, aby bolo vyhľadávanie na prvom mieste. A zároveň som na niekoľkých miestach zmenil spôsob, akým sa zobrazujú dátumy. Napríklad jednotlivé komentáre ho uvádzajú ako odpočet času vo formáte “pred 5 týždňami” a podobne. Takto budete mať prehľad, kedy daná debata prebiehala a či je ešte aktuálna. Niekedy si aj 5 rokov stará debata zaslúži obnovenie a upresnenie.

Pri všetkom úsilí, ktoré som za posledný mesiac do stránky dal mi určite niečo aj uniklo alebo nefunguje presne tak ako má. Ak na niečo také natrafíte, napíšte mi to (aj nato je tu tento rýchly formulár). A keď budete písať, nezabudnite pripojiť, na akom zariadení ste stránku prezerali, keď ste sa stretli s chybou. Vďaka tomu ju budem vedieť rýchlejšie opraviť.

Teraz mi zostáva jediné, písať a písať, aby som dohnal všetky zameškané témy. A vy mi dúfam dolu do komentárov napíšete, či sa vám stránka páči alebo či vám tu niečo predsalen nechýba. Pre tú srandu, takto vyzerala stránka v marci 2010…

Minulý víkend sme mali v Nitre gastro festival, ktorý som pomáhal organizovať. A stalo sa nám presne to, čoho sa najviac boja asi všetci organizátori.

Minulý rok sme mali úžasné horúčavy a po troch týždňoch festival na rozpálenom námestí doslova horel. Tento rok sme sledovali predpovede počasia, ale od samého začiatku som mal intenzívny vnútorný pocit, že chytíme dážď. Skrátka tušenie. Deň pred festivalom sa Aladin sekol, ukazoval dážď a pritom v Nitre celý deň svietilo slnko. V deň konania sa mu však už predpoveď podarila. Ukazoval jeden mráčik, ktorý nie a nie posunúť sa preč z mesta.

Prípravy išli hladšie ako minule, stánky aj elektriku sme mali bez akýchkoľvek starostí. Pred festivalom nám ale vypadlo pár účastníkov. Buď pre vážne zdravotné dôvody alebo pre autohavárie. Svoje schytali aj jahody, na ktorých je založená aj podstatná časť akcie menom Jahodová Nitra. Najprv našim pestovateľom pomrzla úroda, neskôr sa tadeto prehnalo ešte pár búrok aj krupobití. Z pôvodných troch stánkov s jahodami zostal nakoniec len jeden a ešte aj tomu sa pokazilo auto, takže na festivale chýbal. Našťastie jahody doplnila pestovateľka tekvíc Tekvička, ktorá pestuje aj ďalšiu zeleninu.

Na špecialitu z jahôd sa nám chytilo len pár vystavovateľov, zato výsledok podľa mňa stál zato. Nový nitriansky pivovar na festival navaril jahodové pivo na spôsob belgických saison. Chutilo dobre a jahody sa v ňom ukázali v dochuti. Inak sa jahody objavovali najviac v dezertoch, buď ako plnka alebo len dekorácia. Napríklad Sýpka z Bábu uvarila vlastný jahodový džem a naplnila ním parené buchty. Jahody sa samozrejme dostali aj do pečených buchiet a štrúdlí, ale potešil som sa, že konečne našli cestu aj do slaných jedál. Unicafé ponúkalo pečené mäso na šaláte, v ktorom boli mimo iných surovín aj jahody.

Keď sa už akcia ako tak rozbiehala a podarilo sa nám vyhnať z námestia aj posledných oneskorencov s autami, obloha sa zatiahla a začalo smokliť. V diaľke hrmela búrka a našťastie nás obišla. Dážď bol ale úplne bez vetra, zato usedavý. Aj preto sa mraky takmer nehýbali, na druhej strane bol ten dážď o to znesiteľnejší. Samozrejme, že spôsobil úbytok návštevníkov, ale potom sa stalo niečo, čo som naozaj nečakal. Ľudia jednoducho vytiahli dáždniky a pokojne sa špacírovali ďalej. Pršať prestalo až okolo siedmej, tesne pred hlavným hudobným programom, ale ľudia po celý ten čas chodili a ochutnávali.

Ako doplnok sme mali tento rok aj stánok partnerských miest Nitry, konkrétne od Slovákov z Báčskeho Petrovca. Prišli v krojoch, predviedli tradičnú svadbu a so sebou priniesli parádne klobásky aj koláče.

Na festival sme tento rok doplnili aj prestrešené miesta na konzumáciu, cisternu s pitnou vodou, pár detských atrakcii aj zelenú zónu z Botanickej záhrady. Vďaka nej som objavil jednu pomerne srandovnú rastlinu, latinsky sa volá Spilanthes acmella. Odthnete si lístok, chvíľu ho požujete a po pol minúte máte v ústach 9 voltovú baterku. Vyslovene elektrický zážitok, ale pre juhoamerických indiánov bežný liek na bolesti zubov. Dúfam, že Botanická záhrada príde na námestie aj budúci rok a pripraví viac takýchto prekvapení.

Čo sa mi v tej hektike podarilo ochutnať? Za celý čas som nestihol ani jednu kávu, víno už tobôž nie. Neskôr sme okoštovali s milovanou malý pohárik jahodového piva a cuketové batôžky plnené syrom na šaláte z Piáno Café. K poriadnemu jedlu som sa dostal až o pol desiatej večer. Začal som pohánkovým tanierom s klíčkami od Svetlušky. Biely mini-cheesecake z Viola Bakery sadol malou porciou presne tam kam mal. Na dojazd som si dal zeleninu so syrom balenú v tortille v Žranici brácho, mali spoločný stánok s pivovarom Hop Grup. Na zapitie som skočil do Martin’s Cider a všetko spláchol višnovým ciderom. Celá večera ma vyšla na 5 kupónov, teda 5 eur.

Veľké chvály som počul na pečené prasiatko zo Salaša Cabaj, veľmi dobre išli aj všetky grilované jedlá. Do dažďa dobre sadlo aj halászlé zo Sýpky v Bábe a pirohy plnené bryndzou. Koštoval som aj tie, máličko cesta a kopa kopa plnky.

Napriek dažďu mnohí z vystavovateľov predali takmer všetko. Keby bolo pekne, zrejme by im aj chýbalo. Po festivale sme hodnotili, čo chýbalo návštevníkom a podľa toho budeme pracovať na ďalších ročníkoch. Určite pridáme viac prestrešených miest na konzumáciu a zároveň konečne aj sedenie. Kupóny sme mali tento rok ošetrené dobre, pretože pokladňa bola priamo na námestí a stíhala. Uvažujeme ale nad tým, že v nejakej forme zavedieme ich kusový predaj. Teda že sa nebudú predávať len v balíčkoch po 5 kusov.

S hosťujúcim stanom budeme rozhodne pokračovať. Na budúci rok to už ale nemusí byť folklór, uvažujeme napríklad nad niektorým z bratislavských streetfoodových stánkov. Je z čoho vyberať a takýmto spôsobom budú môcť domáci návštevníci ochutnať aj niečo odinakadiaľ. Zároveň budeme viac tlačiť na jahody, aby sa stali pevnou tradíciou tohoto regiónu aj festivalu samotného.

Takže vidíme sa opäť o rok, v prvú júnovú sobotu. Dovtedy mrknite krátku fotogalériu a nezabudnite do komentárov napísať, ako sa vám páčilo a čo by sa dalo spraviť lepšie. Moje veľké ďakujem patrí všetkým účastníkom, spoluorganizátorom a aj brigádnikom. Urobili kopu práce a zvládli ju veľmi dobre.

Fotogaléria

Podobné články

• 
  

  Ako sa dá zorganizovať festival jedla

• 
  

  Slnkom prežiarený Festival ružových vín a jahôd v Nitre

• 
  

  Festival už o pár dní + súťaž

• 
  

  Rýchla súťaž o lístky na Festival chutí

Za normálnych okolností by som súťaž dal do niektorých Omrviniek, ale týždeň pred akciou to nemám ako stihnúť, tak poďme rovno na vec.

Koláž z tohoto článku nie je zmeska z fotobanky, ale všetko veci, ktoré budete môcť ochutnať presne o týžden na festivale hudby a jedla v Nitre. Na ochutnávanie budete potrebovať festivalové kupóny a balíčky po 15 kusov mám pripravených pre dvoch výhercov. Stačí urobiť jediné – poslať len emailom na adresu delikatesy (zatočenýznak) klimo (bodka) net najneskôr do nedele 29. mája polnoci správu, čo by ste chceli na akcii najviac ochutnať. Pômocka: spomínaná fotka je len malý výrez celej ponuky, celý zoznam na pripomenutie nájdete na mikrostránke festivalu. Dvoch výhercov ohlásime v tomto istom článku hneď nasledujúci deň, teda v pondelok 30. mája.

Ešte k festivalovým kupónom – minulý rok sa s nimi dalo platiť len v časti stánkov, tento rok už budú všetky na toto platidlo. Budú sa dať kúpiť na viacerých miestach a sú už k dostaniu aj v predpredaji v Nisyse. Predávajú sa v balíčkoch po 5 kusov za 5 eur.

 

 

Podobné články

• 
  

  Festival už o pár dní + súťaž

• 
  

  Súťaž o lístky na Coffee Fest aj s malým prekvapením

• 
  

  Omrvinky: festival kávy, pár inšpirácii a súťaž

• 
  

  Rýchla súťaž o lístok na Danubius Gastro

Minulý týždeň som skočil na jednodňový výlet do Melku v údolí Wachau, aby som videl, ako vie jedna veľká rieka pomôcť turizmu celej oblasti. Alebo si pomohli sami ľudia?

Údolie Wachau

Na výlet som sa dostal vďaka Nitrianskej organizácii cestovného ruchu, ktorej pomáham organizovať gastronomickú časť akcie Festival chutí. Mali sme navštíviť dve miesta – opátstvo Melk a manufaktúru Styx v Ober Grafendorfe, obe ležia v oblasti zvanej Wachau. Je to kľukatá časť Dunaja od Krems an der Donau po Melk známa hlavne historickými pamiatkami a vinohradníctvom. Pitoreskná krajinka kopčekov lemujúcich rieku je ako celok zapísaná aj do zoznamu Unesco.

Ešte pred cestou som si samozrejme urobil krátky gastrozoznam toho, čo by som v malom mestečku chcel ochutnať. Použil som na to Falstaff, rakúsky magazín o gastronómii, ktorý obsahuje zároveň prehľadného sprievodcu aj hodnotenia podnikov. Keď idete do neznámych končín, na základnú orientáciu je to dobrý začiatok, ostatné už vysledujete na mieste. Vedel som vopred, že nebude veľa času, tak som vybral dva podniky v dosahu pešibusu.

Počasie začalo ráno o šiestej daždom, ale cestou do Rakúska sa postupne vyjasňovalo až tak, že poobede vyšlo spoza mrakov slnko. Ako prvé sme zamierili do benektínskeho kláštora, presnejšie opátstva, v Melku. Ide v podstate o kolísku samotného Rakúska, pretože na kopci trónil najprv hrad prvého rakúskeho panovníckeho rodu Babenbergovcov. Tí ho neskôr darovali benediktínom a postupnou dostavbou sa z neho stal obrovský komplex budov aj priľahlých záhrad. Najväčšiu barokovú časť vystavali v 18-tom storočí. Opátstvo je dodnes funkčné a spravuje napríklad aj gymnázium pre takmer 900 žiakov.

Vchádza sa najprv schodiskom do menšej terasovitej záhrady, v ktorej má kláštor vlastnú reštauráciu. Potom prejdete medzi dvoma veľkými bastiónmi, sú v nich modernejšie expozície a malý obchodík so suvenírmi. Na menšom nádvorí za nimi sú potom pokladne a toalety. Hlavnou bránou sa dostanete na prelátovo nádvorie a pod arkádou nájdete relatívne nenápadný vchod.

Prehliadka začne dlhou chodbou s obrazmi všetkých významných panovníkov, potom vchádzate do jednotlivých menších miestností. Tam sa striedajú dobové artefakty s modernejšími expozíciami, ktoré majú človeka prinútiť zamyslieť sa. Leitmotív celej prehliadky je slovíčko “Höre”, teda načúvaj (Bohu, sebe, druhým?), všetko na príkladoch konkrétnych svätcov a ich životných príbehov.

Postupne sa dostanete ku krásnej knižnici, čo je zároveň jediné miesto, kde sa nesmie fotiť a na mieste sa to aj kontroluje. Na konci ľavého krídla budovy je ešte veľká sieň so stropnými feskami a prehliadka vás vynesie na vonkajšiu terasu. Je to oblúk, ktorý sa obtáča okolo priečelia katedrály a máte aj výhľad na centrum mestečka Melk. Keď ho prejdete, ocitnete sa v druhom krídle až sa dostanete do samotnej katedrály. V strede má veľkú kupolu, takže je dostatočne presvetlená nato, aby vynikli všetky tie kilá barokového zlata aj dekorácii. Celá prehliadka sa skončí točitým schodiskom a suvenírovým obchodom. Je umiestnený tak, že sa mu nevyhnete a kúpite tam niečo aj keď nechcete. Je tam všetko od literatúry, krížikov a  pohľadníc až po miestne víno a marhuľový lekvár. Údolie Wachau je marhuľami doslova vychýrené, 15. júla budú mať v Kremse svoj festival Alles Marille.

Návštevníkov je naozaj veľa a opátstvo z nich prakticky žije aj udržiava celý tento komplex. Navyše mnohé časti mnísi stále aktívne využívajú. Tomu všetkému je pamiatka aj prispôsobená. Napriek tomu, že ide o kultúrne dedičstvo Unesco, mnohé dvere sú zamenené za moderné s fotobunkou, bastióny majú presklenú výhliadku a vnútri moderné výťahy. A v malom barokovom pavilóne na konci záhrad je malá kaviarnička. Nie je nijako označená, a na dverách mala papierik s ručne písaným odkazom “Zatvárať dvere”. Kaviarnička je samoobslužná, káva má značku Segafredo, ale ochutnať treba hlavnú špecialitu domu – Kolomanovu tortu. Meno dostala podľa putujúceho Íra – Kolomana zo Stockerau. Mali ho tu však za českého špióna, nuž ho umučili a obesili. Neskôr bol prehlásený za mučeníka a svätca, jeho ostatky dnes ležia v opátstve. Torta, ktorá jeho príbeh odkazuje, dopadla násobne lepšie. Orechový korpus je naplnený dvoma vrstvami džemu z čiernej bazy a bohato preliaty čokoládou. Je mimoriadne šťavnatá aj chutná, stála 4,30€.

Vstupné do kláštora, priľahlých záhrad a bastiónu je 11€ na osobu, rodinný lístok pre dvoch dospelých a dve deti do 16 rokov stojí 22€. Obe ceny sú bez sprievodcu.

Keď z kláštora zbehnete dole, ocitnete sa v srdci mestečka Melk. V starej dlažbe si môžete všimnúť sklenné kocky štyroch farieb – modrej, červenej, zelenej a zlatej. Viažu sa k audio-sprievodcom, dajú sa požičať v miestnej turistickej kancelárii. Alebo si ich môžete pustiť cez vlastný mobil. Chodník vám bude ukazovať cestu a v slúchadlách bude mať k tomu patričný výklad. Ja som obdivoval iný výklad. Bolo v ňom množstvo vykrajovátok takých tvarov, aké som jakživ nevidel. Miniatúrne ovocie, jazvečíkovia a kadečo iné. Tu je foto, môžete pátrať, kto indentifikuje tie najzvláštnejšie. Obchodík je na Wiener Strasse, kúsok od schodov ku kláštoru.

Čo ochutnať

Môj cestovný gastro-zoznam obsahoval dva podniky. Nakoniec sme mali len 45 na rýchly obed a jeden musel z kola von. Bol to Hotel zur Post a je mi ľúto, že sme nemohli ochutnať ich sezónne špargľové menu. Mrknite ich jedálny lístok a hlavne jeho koniec. Sú tam uvedení všetci dodávatelia surovín hotelovej reštaurácie. Vrátane zemiakov!

Ten druhý podnik bol Café zum Fürsten, pretože má vlastnú pražiareň kávy a podľa stránky sa hrdil etiópskou arabikou. Logo pražiarne Madar Kaffee inak svietilo aj v ďalších troch podnikoch pešej zóny. V podniku podávali aj pár jednoduchých jedál, tak sme sa rovno aj najedli.

Šnicla mi nehrozí, ani fit šalát s kuracinou, tak som si objednal vysmážaný camembert s varenými zemiakmi a hruškou (8,70€), k tomu deci veltlínu (2,50€). Čašník úslužný, ale zároveň typicky rakúsky úsečný. Jedlo samotné nebolo zlé. Syr aj zemiaky chutné, v hruške bol brusnicový džem a víno sa k tomu pilo ľahko ako voda.

Keď prišlo na kávu, pripomenul som si rakúske delenie káv na farebné odtiene. Kým u nás máme pikolá a turkov, v Rakúsku zorientujete ako cudzinec o niečo ľahšie. Buď si dáte čiernu alebo hnedú, teda s mliekom. V podniku s pražiarňou som ale márne hľadal espresso. Aj tu ale platí farebné kódovanie, tak som objednal “einen kleinen Schwarzen” (2,20€), čiže malú čiernu. Čašník ani nemrkol a priniesol presne čo som chcel.

Káva prišla v správnej šálke spolu s pohárikom vody. Crema viditeľne svetlá a káva samotná bola poslabšia. Rozumej, prehnala sa strojom rýchlejšie, než by mala. Na doplnenie kofeínu stačila a neurazila zhoreninou. Len kdesi v dochuti som cítil, že pri správnej príprave by chutila možno horšie ako takto. Každopádne, v porovnaní s ostatnými podnikmi, ktorých kávy som si všimol na vonkajších terasách táto káva je zrejme najlepšou voľbou v meste. Nebol problém ani pri platení, účet nám čašník pokojne rozrátal.

Ako záložný tretí podnik som mal vybranú cukráreň Mistlbacher, sídli na Hauptstrasse 1 a funguje od roku 1885.

Kozmetická manufaktúra robí čokoládu a varí pivo

Druhou zastávkou bola dedina Ober Grafendorf a manufaktúra Styx. Ide o rodinný podnik troch generácii, zameriava sa na prírodnú kozmetiku. Začali s masážnym krémom z kozieho mlieka, čo je v tejto krajine oddávna ľudovým prostriedkom na boľavé kĺby. Vyrábajú aj krém zo zemiakovej šťavy, vraj tradičného prostriedku na popraskané ruky ťažko pracujúcich roľníkov. Tú čistú šťavu budem skúšať, som zvedavý, či funguje.

Keď výroba dorástla do pomerne veľkých rozmerov, pustili sa aj do jedla. V čokoládovni robia tabuľkovú aj plnenú čokoládu. Príchute sú o niečo konzervatívnejšie, ako poznáte napríklad od Zottera. Fabrička sa dá pozrieť cez presklenú fasádu, cez víkend je ale samozrejme prázdna. Domov som zobral horkú s ružovými lupienkami, dali jej zaujímavú príchuť. Mimo kozmetiky a čokolády som v obchodíku videl aj pražené marhuľové semienka s čili, tie boli však od iného výrobcu. Marhule sú tu naozaj všade a v každej podobe.

Po čokoládovni podnik kúpil časť miestnej železničnej stanice. V stanici ešte stále stoja vlaky (teda presnejšie mestská rýchlodráha S-Bahn), ale prevádzka je už automatizovaná. Budovu obsadil minipivovar s krčmou. Má pár vysokých stolov, kútik na sedenie aj vonkajšiu terasu. A rovnako ako v manufaktúre vystavenú technológiu výroby. Varia dva druhy piva, polotmavý ležiak a 3 mesiace zrejúci bock, oboje k dostaniu nefiltrované, len čapované a v tejto stanici. Ochutnali sme ležiak a po všetkých tých prehliadkach osviežil. Najlepšie pivo na svete to nebolo, ale myslím, že to ani nebol cieľ. Podstatnejšie sú zrejme lokálnosť výroby a zachovanie charakteru budovy. Vnútri šikovne zúžitkovali železničiarske vybavenie, pri bare si napríklad nohy opierate o koľajnicu osadenú na malých pražcoch. Vystavené sú aj staré páky na prehadzovanie výhybiek. Skrátka pekná detailistická robota ako celok, nie nutne snaha o najlepšie pivo na svete.

Výsledky dlhodobého budovania turizmu sú v Melku (aj celej oblasti) viac než hmatateľné. Od odvážne spravovaných a hlavne sprístupnených historických pamiatok až po súkromné podniky, ktoré urobili prehliadku z vlastných výrobní. Navyše, všetko tu vždy zapadá do väčších celkov. Idete do Melku, odtiaľ sa dostanete napríklad bicyklom cez Dunaj na opačnú stranu a môžete pokračovať niťou ďalších hradov, mestečiek, vinárstiev a atrakcii. Viem si úplne predstaviť ísť “na blind” a vyskladať si celý program na mieste. Minimálne týždeň sa odtiaľto nepohnete a budete mať čo robiť. A na konci je to pre osoh všetkých zúčastnených.

P.S. Viezla nás cestovná agentúra Nitravel, ktorá napríklad do Melku robí pravidelné výlety cyklobusmi. Trasa pre bicykel vedie z Kremsu až po Melk a autobus naberá priebežne. Aj ostatné jednodňové poznávačky vyzerajú zaujímavo.

Pár užitočných odkazov

Opátstvo Melk www.stiftmelk.at
Gastro magazín Falstaff www.falstaff.at/
Cestovná kancelária Nitravel www.nitravel.sk/sk/zajazdy/cyklobusy
Infoportál Wachau www.donau.com/en/wachau-nibelungengau-kremstal/bauernmarkt-tulln/

Fotogaléria

Do článku som dal len pár fotiek, nezabudnite prelúskať celú galériu aj s popiskami.

Podobné články

• 
  

  V Košiciach trochu na kávu, ale hlavne na pivo

• 
  

  Víkendový Salzburg (+fotogaléria)

• 
  

  Kam na jedlo a kávu v Českom Krumlove a okolí

• 
  

  Ako sa voľakedy varilo (+fotogaléria)

Včera som zistil, že sa mi v chladničke sušia dve buľvy zeleru a treba ich spotrebovať. Nechcem som z nich ani pyré, ani ich piecť 3 hodiny podľa Ottolenghiho. Preto išli nachvíľu bokom a predbehla ich červená šošovica.

Červenú šošovicu namáčam aj napriek tomu, že kvôli zmäknutiu to robiť netreba. Nie dlho, ale aspoň hodinku. Potom prepláchnem čistou vodou a použijem do varenia.

Začnite rozohriatou panvicou a olejom. Orestujte na ňom nadrobno pokrájanú cibuľu. Teraz je tiež tá chvíľa, kedy môžete prihodiť korenia podľa chuti. V tomto prípade napríklad bobkový list alebo rímsku rascu. Keď je cibuľa takmer hotová, pridajte na kolieska pokrájanú mrkvu a restujte ďalej. Potom už len stačí pridať šošovicu, rozpučený strúčik cesnaku a zaliať vodou. Nie veľmi, radšej ju počas varenia priebežne dolievajte. A nezabudnite dosoliť.

Za ten čas, čo sa varí šošovica sa konečne môže dostať ku slovu zeler. Treba ho pokrájať na menšie kocky a začať restovať na masle s štipkou soli. Po chvíli zalejte trochou vody a na prudkom plameni stále obracajte. Podľa potreby ešte pridajte maslo aj vodu. Postupne bude maslo obaľovať kocky až sa začnú lesknúť. Ku koncu nechajte odpariť všetku vodu, môžete pridať ešte trochu masla a nechajte upražiť, aby sa zeler trochu chytil. Ak ešte nemáte cvik, počas prípravy môžete ochutnávať a stopnúť to vo chvíli, keď je zelenina podľa vašej chuti. Niekto ju má radšej poriadne uvarenú, iný zasa ešte trochu tvrdkavejšiu. Tú karamelizáciu na konci však neobchádzajte, vďaka nej bude zeler parádny.

Toto je rýchle, doslova minútkové jedlo, takže popri restovaní zeleru si musíte sledovať aj šošovicu. Výsledná hustota by mala byť podobná ako pri risotte, teda nie hustá strukovinová kaša, ale ani tekavý prívarok. Niečo medzi.

Teraz to najlepšie – skladačka. Do hlbokého taniera naberte šošovicu, doprostred naukladajte opečený zeler, dozdobte mladou cibuľkou a hojne pokvapkajte citrónovou šťavou. Pre úplnosť som si pridal aj pár kvapiek čili. Výsledok bol teda ostrý, vďaka zeleru sladkastý a citrón to na konci pekne odľahčil.

Podobné články

• 
  

  Prekvapivý pár, tekvica a šošovica

• 
  

  Mimoriadne hrejivé aj sýte jedlo

• 
  

  Rýchla a jednoduchá roláda, len keby som ju neskúšal vylepšovať…

V našej kuchyni som včera objavil archeologické nálezisko a v ňom neporušenú keramiku aj skamenelý chlieb. Je možné, že dokonca ide o spopolnatený chlieb po výbuchu nejakej dávnej sopky.

No dobre dobre, tak som neodolal pokušeniu a dal do chleba aktívne uhlie. Na začiatok len tak zľahka, dve tabletky, no a vyšiel takýto sivý. Je to pšenično-ražný z ražného kvásku, s prídavkom zemiaku. Trochu redšie cesto, 2 hodiny autolýzy a chladničkové kysnutie ďalších 15 hodín, potom rovno vyklopené do predohriateho keramického pekáča. Ale aj tak, vždy keď sa naň pozriem mi ako grafikovi prejde hlavou schéma Photoshop -> Image -> Adjustments -> Desaturate.

Tá farba je naozaj divná, ale na chuti to vôbec nebadať. Rodina sa tiež chvíľu škrabala za hlavou, prvý sa nakoniec osmelil krpec. No a večer už boli dve tretiny zjedené.

Keby som dal plnú dávku (4-5 tabliet) uhlia, bol by čierno-čierny. To isté sa dá inak docieliť rovnako ako pri cestovinách, teda sépiovým farbivom.

Podobné články

• 
  

  Ako nám Betka kváskový chlieb dala

• 
  

  Koľko reálne vydrží kváskový chlieb? Zistili sme…

• 
  

  Ako stihnúť upiecť kváskový chlieb aj v hektickom dni

• 
  

  Šafránový chlieb s ricottou

Konečne sa nám podarilo obnoviť našu rodinnú tradíciu absolútne mimosezónnych, ale zato úplne štiavnických minidovoleniek.

Za tie roky sme vystriedali niekoľko miestnych aj vzdialenejších ubytovaní, boli sme tu v upršanom novembri aj chladnom apríli. Aktuálne je v meste rozkopaná cesta pod Klopačkou, ale napešo sa cez víkend prejsť dá. Inak tu prebieha čulý stavebný ruch za pivovarom Erb a postupne sa pozviechalo pár polorozpadnutých budov. Nestihli sme ochutnať všetko, ale pár vecí predsa.

BS Streetfood

Najprv sme sa zastavili v BS Streetfood. Podnik otvoril na prelome 2014 a 2015. Je to malý domček na vidličke Dolnej a Remeselníckej, vonku má pod stromami dva stolíky. Stabilne tu dostanete dva druhy polievky, wok s výberom rôznych pražených rezancov aj mäsitého a bezmäsitého “plniva” a dva burgre. K tomu sa stále obmieňajú dve sezónne hotové jedlá. Ponuka visí ta vonkajších tabuliach a ohlasuje napríklad aj to, že používané mäso pochádza z biofariem.

Dali sme si slepačiu polievku (1,60€), indické kura na karí (4,60€), tofu wok s pšeničnými rezancami (4,20€) a orechovú tortu (2,20€). Kuchyňa je hneď za pultom a prakticky stále vyťažená, takže si spravíte živý prehľad ešte pred samotným objednaním. Na ich facebookovej stránke je to skôr mix vlastných a pozbieraných fotiek, ale ako vravím, priamo na mieste máte šancu vidieť, čo dostanete na tanieri.

Polievka mala byť pre krpca, ale keďže bola bez slížov, chceli sme ich doobjednať. Iba mávli rukou a dostali sme ich za malú misku grátis. Predpokladám, že polievka ich nemá zato, aby sa “neduplikovali” ak si ju niekto dá spolu s wokom. Bola čerstvá aj primerane hutná. Karí bolo tiež dobre dochutené, možno v ňom na môj vkus trochu prerážal rajčinový pretlak. Inak v kombinácii s ryžou chutné aj dobré jedlo. Pre seba som zobral pražené rezance s tofu. V statočnej porcii bolo naozaj slušné množstvo tofu, zato zeleniny poskromne. Čiastočne tento paradox viem pochopiť, teraz na jar môže byť tofu lacnejšie ako zelenina. Dupľom v tomto kraji. Dochutenie bolo tak akurát, trochu pikantné a nič spálené. Orechová torta boli na seba navrstvené palacinky doplnené naboku o čučoriedkový kompót. Myslím, že to bol najslabší článok nášho menu. Ako dezert fajn, len orechy už neboli najmladšie.

Podnik robí aj bezplatnú roznášku, čo je určite dobrá protiváha ku všadeprítomnej pizze. Personál bol ústretový a ochotný, jedlo zas primerané charakteru podniku. Dobre dopĺňa ponuku v meste, keď hľadáte niečo menej náročné, ale napriek tomu chutné a rýchle. Cez víkend majú otvorené celý deň a počas týždňa majú prestávku medzi 15-tou a 18-tou.

BS Streetfood
Križovatka Dolnej a Remeselníckej ulice
Banská Štiavnica
www.facebook.com/bsstreetfood/

Hotel Bristol

Jeden z najstarších hotelov v meste, donedávana ruina, ktorá sa asi len zázrakom nezvalila. Zvonka láka otvoreným oknom a sedenie vo vnútri je presne na úrovni cesty. Vo vnútri vás privíta vitrína s koláčmi a piecka so zapáleným ohňom. Zároveň zistíte, že to sedenie je vlastne oddelená a presklená časť určená pre fajčiarov. Rekonštrukcia sa ešte neskončila, preto druhý a väčší krb ešte len čaká na bočné obloženie. Na druhej strane som si všimol niečo, čo mávajú skôr mladé bistrá – pri každom sedení elektrická prípojka na dobitie mobilu alebo tabletu.

Usadili sme sa do pohodlných a dobových kresiel, ochotná obsluha sa nám venovala prakticky hneď. Objednali sme si niekoľko pomarančových džúsov (1,70€), jedno espresso (1,20€) a pomarančovú štrúdľu (1,90€).

Káva bola Zicaffè a v duchu som sa bál, aby nebola spálená. Naposledy som ju takú videl pred pár rokmi v Bratislave. Už podľa cremy to nevyzeralo márne, ani zhorenina sa našťastie nekonala. Naopak, espresso bolo pripravené správne a komu tento taliansky charakter kávy vyhovuje, nebude mu mať čo vytknúť.

Pomarančová štrúdľa mala zmrzlinovú a malinovú prílohu, preliata bola karamelom. V plnke boli kúsky pomarančov aj kôry. Na môj vkus bolo v dezerte trochu príliš mnoho sladkých surovín a nevyvažovala to takmer žiadna citrusová sviežosť. Ako nápad dobré, len by som doprial trochu viac odvahy pri doladení.

Obsluha bola mimoriadne ochotná, po objednaní nás napríklad upozornila, že majú inú značku džúsu, než aký sme si pôvodne objednali. Detail, ale čašníčka ho neprešla mlčaním.

Podnik ponúka aj jedlá. Zmestia sa na dve strany lístka, hlavných jedál je len šesť, plus ich dopĺňa aktuálna ponuka a denné menu. Ochutnať sme nestihli, pretože v čase našej návštevy bolo pondelkové dopoludnie. Na väčšie hodnotenie je ešte priskoro, pretože podnik je viditeľne v zábehu. Stránka podniku existuje zatiaľ len na Facebooku, chýbala mi poriadnejšia zmienka o histórii hotela, aj niektoré fotky jedál sú trochu viac amatérskejšie, než by sa na tento typ podniku patrilo. Na druhej strane bola výborná obsluha, ktorá zvládla vyrovnať tento hendikep a v podniku sme sa cítili dobre.

Hotel Bristol
Andreja Kmeťa 11
Banská Štiavnica
www.facebook.com/hotelbristolbanskastiavnica

Ostatné a neochutnané

Kým milovaná išla nakúpiť pár darčekov, zakotvil som na rýchlej káve v Trotuar cafe. Dal som si espresso (1,20€), mala to byť ich vlastná zmes 80/20 v kombinácií brazílskej a kostarickej arabiky s indickou robustou. Pripravená bola správne a násobne lepšia, ako niekdajšia Lavazza, keď mal podnik ešte iné meno.

Počas potuliek sme si všimli ďalších pár podnikov. Najprv ďalší zo siete Deaf Kebab od nepočujúcich. Nižšie na Kammerhofskej 16 sú 4 sochy. Zvonka aj zvnútra krásne zrekonštruovaná budova, ktorá má na prízemí kaviareň. Veľká vonkajšia tabuľa však prezrádzala skôr reštauráciu, medzi jedlami ponúkali napríklad tekvicové noky aj morské špeciality.

Na opačnom konci, vedľa práve rozkopanej ulice A. Sládkoviča, je reštaurácia Monarchia. Sídli v tzv. Senensisovom dome a na poschodí má galériu súčasného umenia Schemnitz. Podľa vonkajšej tabule vyzerala byť ponuka podniku zameraná na domáckejší typ jedál a vďaka dvoru s domčekom pre deti ju plnili v nedeľu naobed hlavne rodiny.

Záver

V Štiavnici toho pribudlo pomerne dosť. Postupne opravujú budovy a rastú v nich podniky. Ponuka ide hore pomaly, ale zato sa jej rozširuje priestor. Čo nám najviac udrelo do očí bola všeobecná ochota v každom možnom zariadení, ktoré sme navštívili. Od hotelovej reštaurácie až po vartáša na platenom parkovisku boli všetci naozaj ochotní a milí. Dokonca aj v pondelok a mimo sezóny.

A kde sme prespali?

V Štiavnici a okolí sme spali už kde-kade. Od Kachelmana, cez penzión Ister, niekoľko týždňov v miestnej pôrodnici až po rôzne chaty pri Sklenných Tepliciach. Tentoraz sme si vybrali penzión Sad nad Klingerom. Je hneď nad tajchom Klinger a slovo sad nemá v mene len na okrasu. Staré jablone a pár obrovských orechov sa rozprestierajú takmer na hektárovom pozemku, nad nimi je zrekonštruovaná budova s rozľahlou terasou. Všade sa rozprestierajú buď kľud alebo len trilkovanie vtákov, takže bolo šťastie, že sme mohli zostať v podstate na výnimku. Inak by si náš šarvanec musel počkať do svojich dvanástich.

Izby sú pomerne priestranné, kuchyňa je spoločná, ale zato vynikajúco vybavená. Majitelia sa starajú o sad aj priľahlú záhradku, vždy sme sa mali o čom porozprávať. Dolu po strmom svahu sa dá dostať priamo k vode. Napriek chladnému jarnému vetru sa v nej práve kúpal miestny dedko aj s malým vnúčikom. Ťažko si predstaviť, že v minulom storočí sa tu konali plavecké a vodnopólové súťaže s účasťou 2000 divákov. Dnes sú už brehy zarastené, len na jednom kraji je drevený bufet, ktorému práve prirábali strechu nad terasou.

Ubytovanie nad Klingerom malo pre nás dva veľké poklady. Prvou bola pokojná ranná káva s výhľadom na kvitnúci sad s jazerom. Druhou bola len 10-minútová prechádzka od jazera cez les až do centra starej Štiavnice. Pohodlnou chôdzou sa totiž dostanete k Piargskej bráne.

Za dve noci od soboty do pondelka pred dvoch dospelých a jedno dieťa sme zaplatili 96€.

Cestou domov…

…sme sa zastavili v Pukanci a miestnej pekárni. Bol už pokročilý čas, ale ešte mali pár kúskov slaného aj sladkého pečiva. Na vedľajšom parkovisku sme to v kľude zjedli, keď na mňa prišla úžasná chuť dať si k rožkom jogurt. Vliekli sme ho v chladničke domov z výletu. So sekerou aj lopatou v aute som pripravený aj na prírodnú katastrofu, len na jogurt evidentne nie. Hahá, ale niesli sme so sebou dlhú lieskovú palicu. Keď píšem dlhú, tak myslím dlhšiu ako 3 metre. Bola skrútená naprieč celou kabínou, takmer ako ochranný trubkový rám pretekárskych áut. Pri takej dĺžke nám 10 cenťákov chýbať nebude. Odrezal som ostrým nožom na konci plochý íver, začistil ho a lyžička bola vybavená. Triesku do jazyka som neschytal ani jednu.

A načo je nám tá palica? Keď nám zostanú neopadané marhule a orechy, budeme ich s ňou zhadzovať, aby hore nepohnili a nešírili po stromoch choroby.

Podobné články

• 
  

  Kam na jedlo a kávu v Českom Krumlove a okolí

• 
  

  Na sviatočnú prechádzku do parku, na kávu a zákusok

• 
  

  Na kávu do Brew Baru v Bratislave

• 
  

  Aj pouličné jedlo sa dá robiť lepšie

Takto o mesiac budeme mať v Nitre sviatok jedla a hudby nazvaný Festival chutí Nitrianskeho kraja. Opäť pomáham s organizáciou a pripravili sme pomerne veľa zmien.

Minulý rok sa nám podarilo zorganizovať akciu, na ktorej boli takmer výlučne prevádzky z Nitry alebo kraja. Nielen prevádzky, ale hlavne samotní producenti. Zaobišli sme sa bez veľkých značiek aj reklamného smogu. Na tomto základe staviame stále a udržali sme ho aj tento rok.

Väčšina vystavovateľov zostala bez zmeny, ale reštaurácie sa nám trochu poprehadzovali a štyri aj pribudli. Reštaurácie to nemajú ľahké, minulý rok jednej padol kuchár z motorky, tento rok inej odišiel do zahraničia. To je vec, s ktorou zápasí takmer celá gastronómia, keď malej firme odíde kľúčový človek, nie je to sranda. Stalo sa však aj to, že podnik nemohol ísť, pretože celý jeho tím sa v ten istý deň zúčastní na Spartan race. Držíme palce, prídite sa po súťaži najesť a o rok už aj konečne navariť. No skrátka, dobré podniky sa hľadajú najťažšie.

Jednotlivé prevádzky začneme spolu s ich špecialitami predstavovať od budúceho týždňa, ale zatiaľ len prezradím, že reštaurácii bude spolu 10, všetkých stánkov okolo 40 a pribudne pár jedlých aj tekutých noviniek. V kosení jahôd nás škaredo predbehol mráz, ale napriek tomu sa pár ovocných stánkov na festivale objaví. Vďaka Jahodovej Nitre sa jahody určite objavia v špecialitách konkrétnych podnikov. Nová časť bude venovaná našim partnerským mestám, prinesú so sebou na ochutnávku svoje špeciality. Počul som niečo o klobásach a koláčoch z Báčskeho Petrovca a včelároch z Poľska.

Horúčavy nás minulý rok skoro odrovnali, tak sa snažíme vyrobiť chládok aj pohodu. Pomohla nám Botanická záhrada, ktorá spolu so záhradníctvom prinesie na námestie živú oázu zelene. Hneď vedľa by malo byť pár detských atrakcii a pridali sme aj cisternu s pitnou vodou.

Spomínanú pohodu najviac rozvinie živá hudba, ktorá bude hrať prakticky celý deň. Od swingu na Kupeckej až po veľkú latino show v rámci festivalu bubnov a perkusii drumpoint Slovakia 2016.

To najpodstatnejšie na záver, termín. Festival chutí Nitrianskeho kraja bude v sobotu 4. júna na Svätoplukovom námestí a priľahlých uličkách. Začiatok je o 14:00 a koniec o 22:00. Oficiálnym platidlom celej akcie budú kupóny, ktoré sa budú predávať v balíčkoch po 5 kusoch, 1 balíček za 5 eur. Predajné miesta budú dve, jedno v Nisyse a druhé vonku, priamo na námestí. Plus, od 30-teho mája sa kupóny budú dať kúpiť v predpredaji v Nisyse.

Kompletný program aj zoznam jednotlivých stánkov nájdete na mikrostránke www.festivalchuti.sk. Teším sa na vás v Nitre, dovtedy potrebujeme vybaviť hádam už len dobré počasie.

 

Podobné články

• 
  

  Festival už o pár dní + súťaž

• 
  

  Dnes bol v Nitre Piatok tekvicového

• 
  

  Čokofest v Nitre mal dobrú atmosféru (+fotoreportáž)

• 
  

  Ako sa dá zorganizovať festival jedla

Vypestovať ho som skúšal bez úspechu už minulý rok. Tento rok sme dostali do daru jeden menší pohár už usušeného, tak som prešiel rovno k vareniu.

Ak strukovinu na obrázku nepoznáte, je to hrachor siaty (Lathyrus sativus). Hrachor má mnoho druhov a veľa z nich sa sadí len kvôli okrase, táto popínavka má krásne kvety. Vráťme sa však k tomu chaosu so zámenou mien. V rôznych oblastiach Slovenska volajú hrachor cícerom. A naopak cícer (botanicky cícer baraní) zasa prezývajú slovenec, slovienko, sloviatko, bagovka, bagoca alebo čičer.

Hrachor nie je bežná strukovina a zdá sa, že nikdy ani veľmi nebola. V jednom struku sú len 2 až 3 semienka, takže výnos z jedného pestovania je oproti iným strukovinám vyslovene chabý. Čo zas tiež nie je veľká tragédia, pretože hrachor sa zvyčajne jedol len ako sviatočné jedlo, najviac okolo Vianoc. Navyše obsahuje neurotoxín (kyselinu beta-N-oxalyl-L-alfa,beta-diaminopropiónovú). Z jednej kaše raz za rok sa vám nič nestane, ale pokiaľ by ste ju jedli denne ako v Ázii ryžu, spôsobil by ochrnutie dolnej polovice tela.

Hrachor bežne nedostanete, ale minulý víkend som ho videl na nitrianskom rínku u jednej babky. Len, mala ho iba za decový pohárik. Našiel som farmu, kde ho pravidelne pestujú, pre tento rok je už vypredaná. Ale dá sa objednať na ďalší rok.

Inak je to strukovina ako všetky ostatné, pred použitím ju treba dostatočne dlho namáčať, ideálne 24 hodín. A počas nich aspoň zopár krát prepláchnuť a vymeniť mu vodu. Ďalšie použitie má väčšinou dve podoby – hustá kaša, rovnaká aká sa robí z poleného hrachu alebo výživná zeleninová polievka. Vyskúšal som to prvé. V novej neosolenej vode sa varí asi 20 minút, potom sa pridajú na kocky pokrájané zemiaky a soľ s čiernym korením. Môžete variť do rozvarenia, len pozor, aby kaša neprihorela.

Na skúšku sme varili len do zmäknutia, potom som ju rozmixoval tyčovým mixérom na hladkú masu. Hrachor sám o sebe má zaujímavú, trochu orieškovú chuť, ale patrí sa ho dochutiť pri servírovaní. Pár kvapiek octu alebo citrónovej šťavy je povinnosť, ale naozaj plnú a sýtu chuť tomu dá až tuk. Lepšie povedané čokoľvek orestované na masti alebo masle. Použil som mladú cibuľku krátko popraženú na masle. Kaša samotná nie je na pohľad veľmi vábna, ale chuťovo je zaujímavejšia ako hrachová. Plná a naozaj výborná.

Hrachorová kaša je mimoriadne sýta a jedna takáto miska vás pokojne zasýti na polovicu dňa. Čo je ešte lepšie, že len zasýti, ale neodstaví nutkaním vykotiť sa na gauč.

Zostala mi ešte polovica zaváraninového pohára tak uvažujem, či sa pustiť druhou tradičnou a polievkovou cestou, alebo ho radšej vyskúšať ako hummos. Čo myslíte?

Podobné články

• 
  

  Skúste vymeniť v hummous cícer za tvaroh

• 
  

  Ako vyzerá agroturizmus v Taliansku

• 
  

  Ako vyzerá pražiareň Café Bambi v brazílskom São Paulo (fotoreportáž)

• 
  

  Nedeľný obed: žobrácka kaša z kuracích pečienok

Na poslednom kurze kváskového chleba v Sýpke nás pohostil domáci výborným a rýchlym dezertom z rebarbory. Načo sa babrať s cestom, keď sa dá na ovocie iba nasypať mrvenička a dať ho zapiecť dochrumkava.

Rebarbora je kyslá, až je veselá. Keď som ju skúšal pred pár rokmi, bolo skôr smutno, koláč z nej som jedol sám. Keď som ochutnal to, čo napiekol Paľo v Bábe, zmenil som rýchlo názor. V sobotu som sa na rínku poobzeral po čerstvej rebarbore, nakoniec ju mali v jedinom stánku, 30 centov za štangľu. Konce mala trochu povädnuté tak som kúpil len tri najschopnejšie. Doma po nakrojení sa ukázalo, že je predsalen dobrá aj šťavnatá. Po ošúpaní z nej zostala vzorka, ktorú bolo treba nadrobiť niečím podobne kyslým. Máme! Mrazené červené ríbezle z minulej sezóny. Vôbec nevadilo, že boli mrazené. Pretože mi ich stihla rozmraziť rebarbora, ktorú som pokrájanú na kúsky dve minútky povaril nad parou. Takže, naspodok mrazené ríbezle, na to horúcu rebarboru.

A teraz to podstatné, čo celému dezertu dáva patričný šmrnc – nasekaná čerstvá mäta. Paľo vo svojom recepte dal aj mandľovú múčku. Nemusí byť, ale rozhodne pomáha. Na záver bohato posypať klasickou maslovou mrveničkou. Robím ju zo studeného masla a vidličkou. V tomto prípade som použil hladkú špaldovú múku, v prípade bielej dajte polohrubú. Potom už len dať prudko zapiecť, až kým sa nechytia okraje a bubľajúca šťava nezačne po okrajoch karamelizovať. Vo vyhriatej rúre to netrvalo dlhšie ako 10 minút.

Výsledok je presne taký, aký u nás doma máme radi pri ovocných koláčoch – kyslý aj sladký zároveň. A oboje poriadne. Krájať sa to nedá, preto jediná možnosť je rozdať lyžičky a jesť spoločne.

P.S. podobná mrvenička (zvaná tiež crumble alebo křupan) je na slivkách v tomto článku, alebo na jablkách tu.

Podobné články

• 
  

  Cous-cous, ríbezle, brusnice, kokos a máte dobré raňajky

• 
  

  Mimoriadne jarná kombinácia

• 
  

  Cookies s kúskami čokolády, ale z prapodivných surovín

• 
  

  Víkendový obed: losos pod tymiánovo-syrovou krustou, upečený v remoske