No, a skončil pri kozách a bylinkách. Toto je moja osobná rozlúčka s módou cheesecake a podľa predošlej vety už vidíte, že sa vybrala trochu uletenou cestou.

Keď som pred rokmi napísal svoj recept na cheesecake, rozvinula sa pod ním debata o všetkých možných, použiteľných aj nepoužiteľných syroch. Philadephia, Lučina, tvaroh, ricotta, mascarpone, spomenulo sa kadečo. Všetky sú viacmenej neutrálne, možno niektoré trochu kyslejšie. Ale čo tak použiť kozí syr? Samozrejme nie zrejúci, ale ten čerstvý a rozotierateľný. Majú ho napríklad v Lidli, 150g balenie stojí okolo 2 eur.

Rozotierateľný kozí syr

Suroviny

500g hladkého tvarohu
150g mäkkého kozieho syra
1 vajíčko
2 PL hladkej múky
100g cukru
120g čistých sušienok
50g orechov
50g masla
6 šáčikov kamilkového čaju
100g cukru
šťava z ½ citróna

Takže, zobral som svoj pôvodný recept a smotanu som v ňom nahradil práve týmto syrom. Balenie je však o 100 gramov menšie ako množstvo smotany, nechal som to ale tak. Predsalen, trochu mi lepilo, že si ten cheesecake budem museť zjesť sám. Aj keď už mi u nás doma prešlo všeličo. Mimochodom, syr aj tvaroh treba nechať trochu odtiecť.

Keďže ubudlo bielej zložky a koláč som sa chystal preliať nejakým sirupom, ubral som aj cukru na výsledných 100 gramov. Inak všetko ostatné podľa pôvodného plánu, zarobil sušienky s orechami, prelial maslom, na to vylial tvarohovú hmotu a dal piecť do vyhriatej remosky na pol hodinu.

V rámci špŕtania sa internetom som nedávno narazil na kamilkový sirup. Normálne uvarený silný kamilkový odvar a prerobený na sirup pre suchšie koláče. Kozy a bylinky, to ide k sebe. Narýchlo som zohnal len ten balený, ale aspoň z Agrokarpaty Plavnica. Na 2 deci vody som použil 6 vreciek. Nenechával som ich lúhovať príliš dlho, aby mi odvar nezhorkol. Po 10 minútach som ho zlial, zasypal cukrom a pridal aj šťavu z polovice citróna. Rozmiešal a nechal pomaly variť a zhustnúť.

Sirup z kamiliek

Keď bol cheesecake aj sirup vychladené, prišlo na rad spojiť ich. Koláč som teda prelial tekutými kamilkami a vrch jemne posypal jedlými kvietkami. Aby neprerazili chuť kamiliek. O zmesi sušených kvetov a korenia som písal nedávno, je to koreniaca zmes od Sonnentoru.

Cheesecake s kozím syrom a kamilkovým sirupom

Cheesecake - kozí syr a kamilkový sirup

A výsledný koláč? Koza našťastie méka len z bezpečnej vzdialenosti a kamilky boli máličko trpké. No ale čo by človek chcel, keď skríži koláč veľkomesta s vidiekom. Kamilkový sirup, resp. poleva na suchšie koláče je fajn, len na nej musím ešte trochu popracovať. Zároveň sa obzerám po iných bylinkách, ktoré by boli použiteľné na takéto experimentovanie.

Aký najväčší cheesecakový úlet sa vám už podaril? Hoďte do komentárov, som zvedavý.

Aj mne sa občas stane, že neviem, aké dobroty máme vo vlastnom meste. Presne to bol prípad čili papričiek z Nitry.

Paprikáreň Chillis

Miroslav Skovajsa mal čili papričky najprv ako hobby. O dobrých 20 rokov nato je z toho vážny produkt. Vyrába tekuté výtažky z dvanástich druhoch ostrých papričiek, mimo iného z habanero, naga jolokia aj najpálivejšej trinidad skorpion moruga. Tie si aj sám pestuje, pridáva k nim len kuchynskú soľ a lisuje ich za studena. Hotová šťava nie je ani tepelne upravená.

Mám od neho doma Cayenne a najčastejšie ju používam do polievok. Maličké kvapátko na balení sa síce nepoužíva najľahšie, ale určite má svoj význam. Jedna kvapka je dobrý základ, dve už cítim a pri troch začína ísť do tuhého. Celkovo je to kvapátko šikovná vec, hlavne pri polievkach. Niekedy sa mi stane, že výjdu sladšie než by mali. S korigovanímchute problém nie je, pridám niečo ostré a je to vybavené. Lenže potom riskujem, že mi to napríklad krpec nezje. V tomto je dobré to kvapátko, že môžem presne odmerať, koľko štipľavého bude v hrnci. Otestované aj v praxi, malý si nič nevšimol.

Paprikáreň Chillis

Použití je viac, štipľavé som pridával aj do pomazánok a horúcej čokolády. Od známych z gastra zasa viem, že Chillis používajú aj niektorí kuchári. Mimo toho, produkt má známku Región Ponitrie (o ňom napíšem neskôr) a v predminulom roku získal aj Slovak Gold.

Menšia 30ml fľaštička Cayenne stojí priamo u výrobcu 2,50 €, väčšia 110ml 7,50 €.

Paprikáreň Chillis
www.chillis.sk

Tento recept bude z kategórie – chcem to uvariť, ale nemám všetky suroviny. Mali to byť zemiakové gnocchi a nechcel som, aby sa to zvrhlo na obyčajné halušky.

Musím vám vykresliť úplne celú kuchynskú situáciu. Včera sme navarili za kýbel vývaru. Časť putovala do mrazničky a na konci v hrnci zostalo príliš veľa zeleniny a šťavy tak na dnešný obed pre troch. Keď sme s milou špekulovali, čo druhé, napadlo mi rozmixovať zvyšnú zeleninu z vývaru na “sviečkovú” a k tomu spraviť halušky. Lenže potom milá odišla do kanclu a mne sa tie halušky nejako prestali vidieť. Keď už, spravím ich viac zemiakové. A čo, urobím rovno gnocchi. Skontroloval som stav zásob a výsledok bol takmer nula. Jeden posledný zemiak a žiadne vajíčka. Nenechal som sa odradiť a hrabal ďalej. Vydoloval som maličký zvyšok mrazeného špenátu aj pár lyžíc rozmrazeného tvarohu, ktorý zostal po plnke do buchiet. No, takže nakoniec budú špenátovo-tvarohové noky.

Dal som do osolenej vody variť ten posledné zemiak v šupe, za ten čas mi celkom povolil mrazený špenát. Do misky som si zatiaľ nasypal hrubú múku a trochu soli. Zároveň som dal variť do najväčšieho hrnca osolenú vodu, kam som chcel hádzať noky.

Špenátové noky

Suroviny

- základný recept na gnocchi tu
v tomto prípade ale
- 1 varený zemiak
- 3 PL tvarohu
- 2-3 PL špenátu
- cca 300g hrubej múky
- soľ
- 2PL repkového oleja

Keď bol zemiak uvarený, chytro som ho ochladil, ošúpal a nastrúhal na jemnom strúhadle. Ešte stále bol dosť horúci, tak som ho zmiešal s naškrabaným a studeným špenátom. Výsledná zmes už bola chladnejšia a mohla spolu s tvarohom ísť k múke. Pridal som tiež pár lyžíc repkového oleja a trochu vodu. Potom vypracoval vláčne cesto. Nie veľmi, len aby sa všetky suroviny vzájomne spojili a rovnomerne premiešali. Stále bolo trochu lepivé, ale to som korigoval pomúčením na doske. Tam som ukrajoval kúsky a rukami ich vaľkal na na tenšie šulce. Radšej tenšie, lebo varením narastú aj na dvojnásobok.

Špenátové noky, v ceste varený zemiak aj tvaroh

So šulcami je to už rýchly proces, nožíkom posekať na jednotlivé noky a vybavené. Zo začiatku som mal ešte nerv na značkovanie vidličkou, ten ma však v polke varenia úspešne prešiel. Od tohoto momentu je to výrobná linka – hotové noky hádzať do vody, medzitým vaľkať nové a občas premiešať tie vode aby sa neprilepili o dno. Tie čo vyplávali som nechal ešte pár minút povariť a vyberačkou vybral do sitka odkvapkať. Všetky som potom pokvapkal olivovým olejom a dobre premiešal.

Už vyplávali na hladinu, o chvíľu pôjdu von

Hotové noky síce chutili trochu ako halušky a od talianskych gnocchi mali ďaleko, napriek tomu boli dobré aj len tak, pomastené olejom. Malý dostal za tanier a po dojedení ich ešte chodil po jednom zobať z misy na linke. Ja som na ne omáčku nechcel, tak som začal špekulovať nad suchou posýpkou. Orechy nie, strúhanka nie, syr nie. Napadlo mi namlieť ľanové semienka. Áno, fenomenálna kombinácia. Len pravdaže, netreba to s nimi prehnať, inak vás môže prehnať. Ale chuťovo úplne ako oriešky. A vďaka čerstovsti nokov bolo jedlo aj akurát šťavnaté.

"Posýpka" z mletých ľanových semienok

Zostalo ešte na pol misky. Už dávnejšie mám natrénované, že prihrievať je ich najlepšie nad parou, len tak si vedia obnoviť šťavnatosť.

Takže, niekedy varenie začne vývarom a skončí likvidáciou chladničkových zvyškov. Aj preto berte zoznam surovín s miernou rezervou. Podstatné je riadiť sa konzistenciou cesta. Musí byť jemné a vláčne. Najlepšie povedané “príjemné na prácu”. Radšej redšie, múka sa dá dosypať na doske hocikedy.

Pochváľte sa, podarilo sa vám už zo zvyškov urobiť niečo dobré?

Neviem prečo, ale v poslednom čase sa mi stáva stále rovnaká vec. Vojdem do priestoru a je tam funkčný kávovar a pitná káva.

V podstate to budú Omrvinky, len tentoraz kompletne kávové. Bolo niekoľko súťaží, chystá sa niekoľko zmien a kade tade pootvárali nové podniky.

Druhá časť majstrovstiev baristov v Banskej Bystrici

Súťaž sa konala v Záhrade – centre nezávislej kultúry a súťažilo sa v dvoch kategóriách. Latte art je už dobre známa, ale k nej pribudla po prvý krát aj Brewers Cup. Prvú kategóriu vyhral Patrik Varga z Prešova, Brewers Cup zasa Veronika Gálová Veselá, mimochodom minuloročná slovenská majsterka Baristka.

Víťazi z Bystrice

Latte art v Bystrici

Majstrovstvá boli aj v Čechách

Hlavnú súťaž vyhral Ondřej Hurtík s kávou od Doubleshot, inak aj strieborný z minuloročných majstrovstiev sveta v Coffee in Good Spirits. Všimnúť si však treba aj porotcov. Kým Petra Davies Veselá a Jirka Richter sú ako porotcovia u nás už ako doma, pár slovenských porotcov sa ocitlo tento rok na výmenu aj u nich. Menovite Marián Plajdičko, majster Barista spred dvoch rokov a aktuálne majiteľ kaviarne Happy Baristas v Berlíne, tiež Tomáš Callo, organizátor slovenských baristických súťaží a majiteľ prešovského Dublin Cafe. Zdá sa, že sa scény našich dvoch krajín začínajú zlučovať stále viac a viac.

Už nie Coffeefest, ale Standart Fest

Prekvapenie to určite nie je. Hlavne ak vezmem do úvahy fakt, ako sa pár ľudí pozastavovalo dva roky dozadu nad tým, čo robí na festivale kávy írska whiskey. Vtedy sa to oddôvodnilo tým, že veď alkohol patrí ku káve, veď Coffee in Good Spirits. No a samozrejme aj nejaké to sponzorské bolo treba. S novým menom to už s alkoholom prepukne naplno. Festival už totiž nebude len o káve, ale pridajú sa barmani so svojimi koktejlami a aj dizajnéri. “Dobrý trh”, len v hotelovej up-market verzii?

Kým časopisu Standart sa darí nadmieru dobre a predáva sa už v takmer celej Európe, Severnej Amerike aj na pár miestach v Ázii, festival prirodzene narazil na svoje limity. Cuppingy už dnes robí kde-aká kaviareň, docestovať sa dá prakticky kamkoľvek, káv sa sem vozí tiež fúra, takže táto časť roboty je už vybavená. Som však zvedavý, či sa podarí tento projekt vyexportovať aj za hranice, ako sa to podarilo minulý rok s Coffeefestom vo Viedni. Myšlienky na franchise sú u zakladateľov od samotného začiatku.

Mimochodom, festival sa skrátil na jeden deň a bude sa konať v sobotu 12. marca. Len miesto zostalo rovnaké, hotel Sheraton v Bratislave. Vstupné je 15 eur. Ostatné info nájdete na stránke festivalu standartfestival.com.

P.S. 20. februára organizuje Standart súťaž Slovak Aeropress Championship 2016 v bratislavskom Urban House na Laurinskej. Majstrovstvá začínajú o 14:00 a ostatné info nájdete na stránke akcie.

Káva v burgrárni

Spomínal som ju v predošlých Omrvinkách, ale vtedy som ju ešte nemal ochutnanú. Stalo sa tak pár hodín po uverejnení článku. Vošiel som do Regal Burger na Palackého 4, pri bare zaplatil 1,50€, dostal do rúk 0,25l papierový pohár a načapovali mi filtrovanú kávu. Je z Goriffee, pomáhal s ňou Lukáš Záhradník, ktorý bude onedlho tlačiť páky s piestami vo Fachu na Ventúrskej.

Káva to nebola zlá. Nemala samozrejme špeciálne dochute a tóny, ale stále to bolo dobré aj pitné. Úprimne, v burgrárni nečakám kávu z mikrolotu od majstra sveta, ale zohrialo to ruky tých pár sto metrov do kanclu a dosŕkal som to do konca. Takže sa oplatilo.

Mikrokaviareň na kávu so sebou

Mikrokaviareň Swag to go

Tento formát u nás len čakal moment, kto ho spraví ako prvý. Podujali sa na to chalani z W Café, o ktorých som písal pred dvoma rokmi. Volá sa to Sväg to go, zmestí sa tam len kávovar plus dva malé stolíky a káva je hlavne so sebou. V podstate celú ponuku vidíte na fotke vyššie, na čiernej stene. Pár káv a čaj, nedávno pribudli sušienky od Umami. Komu robí probém pachuť papierového kelímka, na stroji sa tu nahrieva aj trocha porcelánu. Alebo si prinesie vlastný cestovný pohár. Podnik nájdete na rohu Špitálskej a ulice 29. augusta.

Ochutnal som espresso od žilinských 9grams, bola to Etiópia zmes Real Gentleman. Priznám sa, nešmakovala mi. Mal som podobný dojem, ako keď sa mi doma nezadarí rovnomerné praženie a vo výsledku mám mix ľahko podpražených alebo prepražených semien. V cappuccine s dobrým mliekom sa to možno prehliadne, ale v espresse mi to skrátka neušlo.

Espresso z 9grams

Miesto nájdete na rohu Špitálskej a ulice 29. augusta a ostatné info na stránke mikrokaviarne www.svag.sk.

Kaviareň v galérii

Pražiareň Kavala je jeden z novších prírastkov na scéne. Boris Nyers začínal v Coffeine a pochádza z Nitry, až nakoniec zakotvil v kaviarni galérie moderného umenia DOT na Lazaretskej 13 (bývalý Gastroset, neskôr predajňa pián).

Kavala v galérii DOT

Ponuka je strohá, kávu dopĺňa len pár limonád, čaje a vo vitríne niekoľko koláčov. V mlynčeku bola aktuálne Etiópia (je všade, úplne všade…) aj Brazília. Ochutnal som prvú menovanú, a hneď dva krát za sebou. Pri prvom ochutnaní mala relatívne dobré telo a potlačenú aciditu. Pri druhom som si myslel, že pijem inú kávu. Bez tela a výraznejšia kyslosť. Dopátrali sme sa k rozdielnej gramáži shotu.

Na bare má Boris vyložený vercajg na alternatívne prípravy a nie je tam na ozdobu. Ešte doplním, že ak práve popíjate kávu od Pána Králička, s veľkou pravdepodobnosťou to bude Kavala.

Ethiopia

Záver

Pražiarne tu ešte stále rastú ako huby po daždi. Takto má vraj vyrásť Goriffee, ktorá plánuje začať pražiť vo vlastnej réžii. Rastú aj existujúce pražiarne. Niektoré do šírky, iné zas prišli na to, že to nie je sranda biznis a vybrali si menej bolestivejšiu cestu kombinovania výberoviek s občasným lacnejším prídavkom.

Inak je to Marzocco so Simonelli kam oko dovidí. Pre menej zorientovaných, sú to “prémiové” značky kávovarov, obe sa prestriedali na svetových majstrovstvách baristov. Nepriamo s tým súvisí aj fakt, že už sa tu dajú nájsť podniky, kde netreba mať strach dať si kávu. Dokonca aj miesta, kde káva nie je ústredným produktom, vedia spraviť výborný frk do šálky. Podarilo sa to napríklad v Žufani, ktorú som spomínal tento týždeň.

“Majstrov sveta” je už tiež požehnane, tak sa občas stane, že sa ozvú starší barmanskí mazáci a capnú ich po príliš rýchlo narastených hrebienkoch. Ale zatiaľ je všetko v norme.

Takže… uvidím povedzme o rok, kam sa to všetko posunulo. Už to naozaj netreba sledovať každý mesiac. Za tie roky sa už vyjasnilo kto je kto, tak už len stačí mať dobrú pamäť (ako pri všetkom…) a občas skontrolovať, kto kam došiel. Alebo nedošiel.

Aktuálny prírastok bratislavských bistier sa vzdialil od centra a možno aj vďaka tomu ponúka iný sortiment jedál.

Bistro Žufaňa

Žufaňa je na “Duláku” a tak trochu schovaná za armádnym posádkovým klubom. Napriek tomu je vo vnútri dosť svetla a vďaka nemu lepšej atmosféry. Interiér je skladačka starých a vynovených stoličiek, má dva priestory. Vpredu pred barom je niekoľko stolov a dlhá lavica, vzadu je zas o niečo intímnejší priestor s kreslami a detským kútikom. Bistro sa netají tím, že chce prilákať matky s deťmi. Nechýbali pri oboch mojich návštevách.

Ponuka

Mení sa každý deň a je zameraná na pár základných okruhov – kaše, polievky, nátierky a koláče. K nim sa občas pridá aj nejaká špecialita.

Polievky, kaše a koláče

Pri prvej návšteve som si dal pšenovú kašu s makom (1,90€) a espresso (1,40€). Milá čašníčka mi zakontrovala, či chcem tej kaše za žufaňu alebo dve. Vybral som si tú menšiu.

Pšenová kaša s makom

Chvíľu nato mi na stole pristála kaša dozdobená sušenými slivkami a kúskami jablka. Chutila naozaj dobre, aj nasýtila na doobedné vybavovačky po meste. Bola akurát šťavnatá a dobre dochutená. Viac som bol však zvedavý na kávu. Už pred otvorením avizovali, že sa rozhodli pre britskú pražiareň Has Bean Coffee a remeslu ich priúčalAdam Neubauer, dvojnásobný barista roka z Čiech.

Počas mojej návštevy som videl celkom príkladnú starostlivosť o kávovar, tak som pomaly začal veriť v dobrý výsledok. V šálke na stole sa nakoniec aj potvrdil. Nebola to štandardná “čokoládová” chuť, dochuť aj pachuť. Trochu karamelu, len v odľahčenej verzii. Nech to už bude znieť akokoľvek prihorato, bolo to také spevavé espresso, ktoré srknete na dva hlty a chcete ešte jedno.

Espresso z Has Bean Coffee

Pri druhej návšteve som ochutnal zeleninovú polievku (1,90€) a ako dezert domáceho “miláčika” (2,50€). Polievka bola ľahká, s prevahou kelu a dochutená zelerovou vňaťou. Na môj vkus trochu príliš ľahká, ale základ bol dobrý. Možno by stačilo len dlhšie povariť a suroviny pridávať postupne, aby sa nerozvarili. Toto umenie ešte aj teraz pozorujem u našej starkej. Vodové (bez-zásmažkové) polievky varí dve hodiny a výsledok je vždy plnotučná chuť. Ale naozaj nemám čo vyčítať, na ľahkosť som bol dokonca aj vopred upozornený a našiel ju dokonca aj na účtenke.

Zeleninová polievka

Vanilkový krém priniesli v zaváraninovom poháry s dvoma väčšími piškótami. Vanilka tam naozaj bola, prezrádzali ju drobné tmavé bodky. Sladký tak akurát, len trochu ušla konzistencia. Viac tiekol, ako by sa ťahal. Robia ho z mascarpone a vraj v ten deň kúpili iného výrobcu a výsledok bol tekavejší. Toto je našťastie tiež niečo, čo sa dá odstrániť priamo na mieste, stačí nechať mascarpone (jogurt, tvaroh, ricottu atď) odkvapkať a prirodzene zhustnúť.

Žufaňová verzia "pribináčiku"

Keď si teraz dodatočne prehrávam obe návštevy aj priestor, trochu sa mi vracajú pocity, ktoré som mal pri prvej návšteve Shtoora. Možno tým, koľko energie bolo venovaných detailom aj komunikácii na sociálnych sieťach. Možno aj tým, že v zmeske bistier a rádoby bistier pretočili stranu, aby tento typ podniku zadefinovali nanovo. A poriadne.

Väčšia vzdialenosť od centra a relatívna blízkosť trhoviska na Miletičke zasa spôsobila, že sa tu objavujú jedlá určite tradičnejšie ako sendviče a überpoctivé-raw-koláčiky. Za všetky spomeniem napríklad huspeninu. Pri mojej druhej návšteve si ju objednal chlapík pri vedľajšom stole. Pár dní nato mali v ponuke “šunkafleky”. Podľa komentárov iných boli vo verzii, akej by to jedlo malo zrejme vyzerať aj v detských jedálňach a vývarovniach. Žufaňa sa pritom zastrája, že v odhalovaní aj opravovaní podobných jedál bude pokračovať.

Ponuka je zostavená rozumne a mení sa denne, len ju treba sledovať. Na pľace je vždy prítomná aspoň jedna z troch majiteliek, takže nie je problém opýtať sa na detaily. Podnik je v zábehu a vady sú skôr kozmetické. Chuťovo bolo všetko výborné a obsluha príjemná. Držím palce a určite sa vrátim na kašu aj kávu.

Žufaňa
Dulovo námestie 4
Bratislava
www.zufana.sk