Dávnejšie som písal o knihe Nopi, kde má Yotam Ottolenghi recept na dlho pečenú celú zelerovú hľuzu. Recept som si samozrejme upravil a hral sa s ním ďalej.
Pôvodný recept takmer ani ako recept nevyzerá. Vezmete celú hľuzu zeleru, kefkou ju očistíte, posolíte, prelejete olejom a pečiete 3 hodiny pri nižšej teplote. Nemáte čo pokaziť a na konci vás uvíta pán Maillard spolu s neskutočným množstvom skaramelizovaných sacharidov.
Uprostred leta sme od svokry dostali pár kalerábov gigantov. Časť išla na kalerábové halušky s cottage cheese a zvyšné dva čakali, čo s nimi bude. Vtedy som si spomenul na Yotama. Mal som práve rozohriatu rúru z pečenia chleba, tak som to teplo využil.
Kaleráb treba očistiť a odrezať všetky drevnaté časti. Nie, mimoriadne dlhé pečenie s nimi neurobí žiaden zázrak, stále budú drevnaté. Potom stačí len posoliť a preliať olivovým olejom. Pre istotu som ešte spravil do hľuzy dva zárezy do kríža a zabalil ju tesne do alobalu.
Prvú pol hodinu som kaleráb piekol pri 190°C, potom som teplotu stiahol na cca 150°C a piekol ďalšiu dva a pol hodinu.
Po dopečení som urobil skúšku tenkým a ostrým nožom, či pôjde dnu dostatočne ľahko. Nešiel a ani stav upečenia sa mi celkom nepozdával, preto som ho rozbalený nechal ešte dopiecť ďalšiu pol hodinu. Z toho vyplýva, že v ak je zabalený v alobale, môže sa kľudne piecť aj na vyššej teplote. Do koncové dopekanie by som ale nevynechával, až tam to chytí správne chute.
Výsledok chutil presne ako vysmážaný karfiol, len bez zhorenej pachuti strúhanky a oleja. Mimochodom, spomínaný karfiol môžete upiecť úplne rovnakým spôsovom. Tak isto, ako ktorúkoľvek hlúbovú zeleninu.
Čo k pečenému kalerábu? Ak ho chcete mať za hlavnú hviezdu, potom varené zemiaky a vlastnú tatárku. Ak predledlo, môžete ho nakrájať na kocky a ako jednohubky namáčať do dobrého dipu. Kaleráb je sám o sebe sladkastý, pečením úplne skaramelizuje, takže je fajn kombinovať ho s niečím kyslejším. Dobre funguje aj obyčajná kyslá smotana, tú si viete ďalej dochutiť bylinkami.