Suroviny z vlastnej záhrady sa tu objavujú pomerne často, dnes napíšem viac práve o tom, ako a kde ich pestujeme.
Sedem rokov po presťahovaní trvalo, kým sme záhradu (alebo lepšie sad) dostali do stavu, kedy sme s ním ako-tak spokojní. Máme to u nás podelené tak, že dom je viac moja parketa, záhrada zas patrí milovanej. Neznamená to automaticky úplne oddelené povinností, ale skrátka milovaná má pre rastlinstvo omnoho väčší cit ako ja. A na rozdiel odo mňa len málokedy zabudne niečo poliať.
Náš pozemok je dlhý slíž v kopci, kde predtým dominovali hlavne vinice. Tomu zodpovedá aj pôda, najviac sa tu rodia kamene. Idete si pokopkať a dolu sa vrátite s vedrom kameňov. Ťažký íl je naozaj dobrý len na vinič, stromy a jahody. Väčšinu zaberá lúka a spomínaných jahôd je v nej neúrekom. S lúkou sme dostali aj niekoľko dobrých stromov, časť je už ale stará a pomaly končí. Máme napríklad dvojfarebnú jabloň – polovica je žltý a druhá červený delícius. Potom sú tu zo tri bystrické slivky, jedna ringlóta, jedna višňa, tri orechy, stará marhuľa a za hlavnú hviezdu gaštan jedlý.
Tým, že sme v kopci, museli sme trochu upraviť terén. Od domu sme potiahli trochu viac roviny, a navrhol nám ju bagrista, ktorý nám robil vpredu parkovisko. Rovina končí briežkom, ktorý sme dočasne zaistili OSB doskami. Minulý rok sa dostali ku slovu spomínané kamene. Suseda tiež robila terénne upravy a bola rada, keď sa ich tiež mohla zbaviť. Dali sme ich na riadnu hromadu a z OSB dosák sa naraz stalo stratené debnenie. Pár víkendov som sa pohral s maltou, milovná sa zasa postarala o to, aby ju malo čo zarásť. Vznikla tak skalka, pred ňou lavička a slušný trávnik napríklad na bedminton alebo fucik s krpcom.
Anglický trávnik alebo lúka
Pri trávnikoch sa musím trochu pristaviť. Zakladali sme si ich sami a postupným pozorovaním sme prišli na nasledovné: existujú len dve cesty: necháte si položiť koberec a uzavlažujete sa k smrti, alebo si ho založíte sám a vychováte tak, aby príliš nechľastal. Ak má na to niekto čas a peniaze, nemám nič proti. Taký trávnik je potom tamagoči. Keď ho práve nekosíte, tak mu musíte dať navŕtať studňu, aby vás nezodral z kože cez účty od vodární.
Vybrali sme si druhú cestu. Ílovitú zem sme trochu odľahčili pieskom, posiali a povalcovali. V čase zakladania sme mali šťastie na ďaždivé počasie, tak sme ušetrili na rozbehu. Vyrástol z toho celkom slušný a hustý trávnik, ktorý znesie občasný šport aj rodinnú oslavu. Zabrať mu dali len minuloročné horúčavy, ale komplenzovali sme ich vodou pri výmenách detského bazéna. Áno, rastú v ňom na jar aj púpavy. Necháme ich narásť a z kvetov urobíme sirup. Keď máme šťastie na poriadny lejak, idú vytrhať aj rukou. Ak nie, potom vezmem záhradný nožík a povyrezávam ich. Vďaka nim sme tu mali článok o tom sirupe aj o kávovine. Striekanie je zbytočná robota, pretože zo susediacich pozemkov to sem aj tak nalieta a ohradiť krásnu zoborskú lúku plotom nám príde ako rovnaký nezmysel. Vrchú časť sme nechali svoju osudu, nech si ju vezme zoborská lesostep. Pár jej endemitov naopak ťaháme dolu, v skalke máme napríklad materinu dúšku. Spolu s ňou tam rastú, okrasné kvietky, ale aj bylinky do varenia – dva veľké rozmaríny, šalvia a nenápadná pažítka.
Stromy
Keď sme sa ako tak zabývali aj už nemuseli chodiť z domu do auta v gumákoch, začali sme riešiť celkový charakter záhrady. Milovaná našla človeka, ktorý nám mal pomocť vytvoriť bezúdržbovú prírodnú záhradu. Za 300 stovečky prišiel, čo-to ofrfľal, niečo nakreslil a spísal mimoriadne dlhý a patrične drahý zoznam toho, čo všetko treba dokúpiť a dosadiť. Dva roky sme striedavo čumeli do jeho náčrtov a do záhrady, až sme prišli k záveru, ako to naozaj chceme. Podobne ako s domom – architekt navrchne, ale vy v tom budete žiť. Pri dome sa nám vyslovene osvedčilo niektoré veci nechať zámerne nedotiahnuté a dokončiť ich až potom, čo sme videli, ako ich budeme používať. Po príchode potomstva sa nám to vyplatilo dvojnásobne. Rovnaký spôsob sme teraz použili pri záhrade. Nevravím, že ten záhradník boli vyhodené peniaze. Práve naopak, donútili nás začať si viac všímať prírodu a uvažovať o nej. V niečom nás naviedol správnym smerom, ale keď budete denne vonku, na veľa vecí prídete aj sám.
Pôvodne som chcel sadiť vinič a dorábať 300l rodinného vína. Zmenilo sa to možno stravou, pretože víno už popíjame omnoho skromnejšie a neviem si predstaviť robiť niečo, čo by som si sám poriadne nevychnutnal. Miesto hrozna sme sa sústredili viac na stromy a ich postupnú obmenu. Staručká marhuľa už už vyzerala, že nasledujúci rok neprežije, ale stále sa drží. Pomohlo orezanie a dobrý pilčík. Pri každom strome nám povedal ako sa dá orezať a opýtal, ako ho chceme mať. Skrátka, nezobral to do radu, ale pekne sme si prešli celý sad a výsledok je aj cítiť. Počas posledných 2-3 rokov sme postupne dosadili marhuľu, tri vinohradnícke broskyne, štyri jablone a jednu čerešňu. K narodeniu nášho krpca ešte jeden orech. V tomto roku k stromom pridala milovaná ešte tri egreše, tri červené a tri čierne ríbezle. Nesmiem zabudnúť ani na levanduľu, z ktorej onedlho budeme mať zrejme menší lán.
Keď sme tento rok začali konečne kávičkovať vonku pod stromami, všimli sme si na našom gaštane pár suchých vnútorných vetiev. K tomu začala na kmeni trochu pukať kôra. Viem, že neďalekú gaštanicu v Jelenci ničí rakovina, tak sme sa báli najhoršieho. Hľadali sme informácie, a zistili, že sa proti tejto agresívnej parazitickej hube Cryphonectria parasitica dá očkovať. Látka je dá objednať v SAV Zvolen s pracoviskom v Nitre a funguje asi na 60% postihnutých stromov, len musia byť ešte mladé. Záchrane gaštanov v Modrom Kameni rovnako postihnutom touto pliagou sa venuje aj občianske združenie Sativa. Snažili sme sa dohľadať všetky informácie, ale zistili sme, že lesník Štefan Plevo st., ktorý sa venoval záchrane gaštanov, medzičasom zomrel. V SAV-ke nám zasa povedali, že pani doc. Ing. Gabriela Juhásová, CSc. z Ústavu ekológie lesa SAV Zvolen je už na dôchodku. Nato sa však milovaná dopátrala dvoch mladých pracovníkov daného ústavu, ktorí boli ochotní prísť sa na náš gaštan pozrieť. Prišli a potešili nás tým, že strom je úplne zdravý a treba sa len oň poriadne starať. Sami sa tešili, že niekomu ešte dnes záleží na zdraví nejakého stromu. Takže žiadne rezanie, a keď je naozaj nutné, potom rany vždy dobre ošetriť a sledovať. A zabudnite, že ku gaštanom pustíte mor zvaný vyžínače. Poškodia naspodku kmeňa kôru a choroba má ideálne miesto na napadnutie a zničenie stromu. Zvyšok potom môže doraziť hrčiarka gaštanová zo sadeníc dovezených z Talianska.
So zeleninou sme začali len veľmi pomaly. Najprv som kultivátorom prebehol malé políčko na hranici oddychovej trávnikovej časti a lúky. Potom sme posadili pár priesad rajčín, ktorým sa darilo mimoriadne dobre. Keby bol vtedy teplejší október, vlastné rajčiny by sme jedli prakticky 4 mesiace v roku a bez sklenníka. Neskôr sme pridali hrach a jednu sezónu parenisko na redkvičky, petržlen a šalát.
Minulý rok sme znovu skúšali rajčiny, ale tie horúčavy boli čistá katastrofa. Aj napriek dostatočnej závlahe z vlastnej studne bola úroda mizerná. Prelomiť íl sa nám podarilo až tento rok vďaka dvom kľúčovým detailom. Po prvé je u nás na pár mesiacov starká a čo iné by robila, tak sa motká v záhrade. Pokúpili sme osivo, poryľoval som jej políčko, zapracoval minuločný kompost, s krpcom posiala a kopká. Hrach sme už pojedli, cesnak sa vyradil, rajčiny idú ako tak a mangold s tekvicou sa poriadne rozbehli až teraz.
Po druhé, opäť spomeniem pozorovanie. Susedia vedľa majú veľmi podobný pozemok, dolu úžitkovú časť a hore sad. Často sa dáme do reči a pretože sme veľa doma a vonku, vidíme, ako im čo rastie a čo pre to robia. Prakticky žiadna závlaha (točku si musia púšťať v šachte), ale zato pomerne časté kopkanie.
Potom som sa jedného dňa ráno zobudil s osvietením – veď celá finta sú stromy a motyka. Keď sa pozriem na susedových záhradu, je to zvláštna zmes stromov (hlavne jabloní), ale pod nimi bohaté záhony zemiakov, cibule a petržlenu. O vlahu a tieň sa teda postarajú stromy a o zvyšok krátke a trpezlivé, ale zato pravidelné okopávanie.
Náradie
Zdedené náradie sa nám postupne začalo lámať a zvárať som ešte nevedel. Neviem ani teraz, ale učím sa. V tušení budúceho zahradníčenia a sadenia som si pár Vianoc nazad rozkázal rýľ od Fiskarsu. Je to suverénne najlepšie náradie v šírej našej rodine. Nemá nastaviteľné porisko, ale zato dobré tvarovanie, takže zatiaľ vyhovoval vyšším aj nižším ľuďom.
S motykou je to presný opak. Milovanej som za tie roky stihol kúpiť tri, ale jedna horšia ako druhá. Chce vyslovene len kozičku, tak som jej zohnal ľahučkú aj kovanú, všetky po čase buď odišli, alebo vyslovene srali pri práci. Nič horšie, ako zlý vercajg. Dospelo to až tak ďaleko, že sme boli ochotní vyrútiť kopu eur za bronzové náradie. Narýchlo som však kúpil za smiešnych 4,20 jednu železnú s nastaviteľnou rúčkou, za tie prachy nech sa aj poláme. Na počudovanie sa osvedčila.
S náradním je to dnes tak, obchody sú plné kosačiek a závlahy, ale obyčajné a dobré motyky sa dajú zohnať asi len v dedinských obchodoch. Odtiaľ ich určite majú určite aj všetky tie ženušky na dedinách, jak si ich nosia na bicykloch. Pritom celá robota s motykou nie je o lopotení, ale viac o 15-minútovom oddychu každý deň. Hlavne psychickom…
Krpec v záhrade
Deti jednoznačne patria do záhrady. Najprv sme nášmu Oskarovi spravili pri terase pieskovisko, na štvrté narodeniny dostal vlastný domček. Mimochodom, ak si myslíte, že s trochou zvyšného dreva a šikovnosti vás výjde lacnejšie ako kupovaný, tak vás vyvediem z omylu. Staré dosky treba ohobľovať a porobiť kopu ďalších detailov. Väčšinou radím, aby ste si urobili (hlavne čo sa varenia týka) všetko doma, ale toto je výnimka. Radšej kúpiť a možno len trochu prispôsobiť.
Domčekom sa náš krpec natrvalo usadil v záhrade a zúčastňuje sa všetkých našich aktivít. Od kopkania, cez polievanie až po sadenie. Sám si napríklad zobral slnečnicové semienka určené pre zimné kŕmenie vtáctva a posadil si ich pri skalke. Vyšli mu 4 a má z nich radosť. V tomto decká naozaj netreba vychovávať, stačí im dať dostatok miesta a príkladov, dokonale splynú s prírodou a nič nevydupú. Keď trochu podrastú, budete stanovať v noci v záhrade a baterkou pozorovať ježka, ako mlsá na popadaných marhuliach.
Finta je vlastne len jedna
…pozorovať prírodu. A pozorovať aj tých, ktorí ju pozorujú dlhšie a vedia to s ňou. Myslím si, že mnoho ľudí dnes chce bezúdržbovú záhradu, aby ju nebolo treba veľa zavlažovať a rástla sama. Ideálne ešte túto sezónu, aby bolo všetko načančané na grilovačku. A najlepšie so všetkými rastlinami, ktoré chcem ja a nie ktorým sa v mojej pôde najlepšie darí. Na pozorovanie teda nepotrebujete peniaze, ale iba čas a trpezlivosť. Príroda vám celkom jasne povie, čomu sa u vás bude alebo nebude dariť. Na všetko ostatné treba peniaze a kopu techniky.
Viem však pochopiť, že pekná záhrada sa ťažko kombinuje so zamestnaním na plný úväzok. Mnohé z vecí, ktoré máme v záhrade sú len vďaka tomu, že sme boli doma a robili ich vtedy, kedy si ich príroda sama žiadala. Aj obyčajné rýľovanie si v našej ťažkej zemi nemôžem naplánovať na víkend, ale len vtedy, keď dobre popršalo a pojde to ľahko. Inak by som si musel vziať krompáč a Spartan race by bola proti tej robote ľahká jarná prechádzka.
Toľko zatiaľ naše pozorovania, kopkáme a sledujeme ďalej…
Už som spomínal, že smrek sa dá aj vypiť. Spolu s odvarom sa dá ale spraviť aj sirup. Robí sa z mladých výhonkov, ktoré rastú na jar. Ako každý rok, aj tento som ich zasypal cukrom a pustili toľko šťavy, až úplne stratili farbu. Hustý sirup som precedil a uskladnil v chladničke. Teraz v lete z neho občas urobím limonádu. Veľa citrónovej šťavy, trochu mäty a zamiešať. Čas od času do tejto limonády ešte prihodím alebo podrvím bobuľové ovocie, najlepšie maliny alebo ríbezle, občas aj čučoriedky. No, a to som už v podstate vymenoval takmer všetky suroviny na vyslovene lesný dezert – čučoriedkovú penu.
