Konečne sa nám podarilo obnoviť našu rodinnú tradíciu absolútne mimosezónnych, ale zato úplne štiavnických minidovoleniek.
Za tie roky sme vystriedali niekoľko miestnych aj vzdialenejších ubytovaní, boli sme tu v upršanom novembri aj chladnom apríli. Aktuálne je v meste rozkopaná cesta pod Klopačkou, ale napešo sa cez víkend prejsť dá. Inak tu prebieha čulý stavebný ruch za pivovarom Erb a postupne sa pozviechalo pár polorozpadnutých budov. Nestihli sme ochutnať všetko, ale pár vecí predsa.
BS Streetfood
Najprv sme sa zastavili v BS Streetfood. Podnik otvoril na prelome 2014 a 2015. Je to malý domček na vidličke Dolnej a Remeselníckej, vonku má pod stromami dva stolíky. Stabilne tu dostanete dva druhy polievky, wok s výberom rôznych pražených rezancov aj mäsitého a bezmäsitého “plniva” a dva burgre. K tomu sa stále obmieňajú dve sezónne hotové jedlá. Ponuka visí ta vonkajších tabuliach a ohlasuje napríklad aj to, že používané mäso pochádza z biofariem.
Dali sme si slepačiu polievku (1,60€), indické kura na karí (4,60€), tofu wok s pšeničnými rezancami (4,20€) a orechovú tortu (2,20€). Kuchyňa je hneď za pultom a prakticky stále vyťažená, takže si spravíte živý prehľad ešte pred samotným objednaním. Na ich facebookovej stránke je to skôr mix vlastných a pozbieraných fotiek, ale ako vravím, priamo na mieste máte šancu vidieť, čo dostanete na tanieri.
Polievka mala byť pre krpca, ale keďže bola bez slížov, chceli sme ich doobjednať. Iba mávli rukou a dostali sme ich za malú misku grátis. Predpokladám, že polievka ich nemá zato, aby sa “neduplikovali” ak si ju niekto dá spolu s wokom. Bola čerstvá aj primerane hutná. Karí bolo tiež dobre dochutené, možno v ňom na môj vkus trochu prerážal rajčinový pretlak. Inak v kombinácii s ryžou chutné aj dobré jedlo. Pre seba som zobral pražené rezance s tofu. V statočnej porcii bolo naozaj slušné množstvo tofu, zato zeleniny poskromne. Čiastočne tento paradox viem pochopiť, teraz na jar môže byť tofu lacnejšie ako zelenina. Dupľom v tomto kraji. Dochutenie bolo tak akurát, trochu pikantné a nič spálené. Orechová torta boli na seba navrstvené palacinky doplnené naboku o čučoriedkový kompót. Myslím, že to bol najslabší článok nášho menu. Ako dezert fajn, len orechy už neboli najmladšie.
Podnik robí aj bezplatnú roznášku, čo je určite dobrá protiváha ku všadeprítomnej pizze. Personál bol ústretový a ochotný, jedlo zas primerané charakteru podniku. Dobre dopĺňa ponuku v meste, keď hľadáte niečo menej náročné, ale napriek tomu chutné a rýchle. Cez víkend majú otvorené celý deň a počas týždňa majú prestávku medzi 15-tou a 18-tou.
BS Streetfood
Križovatka Dolnej a Remeselníckej ulice
Banská Štiavnica
www.facebook.com/bsstreetfood/
Hotel Bristol
Jeden z najstarších hotelov v meste, donedávana ruina, ktorá sa asi len zázrakom nezvalila. Zvonka láka otvoreným oknom a sedenie vo vnútri je presne na úrovni cesty. Vo vnútri vás privíta vitrína s koláčmi a piecka so zapáleným ohňom. Zároveň zistíte, že to sedenie je vlastne oddelená a presklená časť určená pre fajčiarov. Rekonštrukcia sa ešte neskončila, preto druhý a väčší krb ešte len čaká na bočné obloženie. Na druhej strane som si všimol niečo, čo mávajú skôr mladé bistrá – pri každom sedení elektrická prípojka na dobitie mobilu alebo tabletu.
Usadili sme sa do pohodlných a dobových kresiel, ochotná obsluha sa nám venovala prakticky hneď. Objednali sme si niekoľko pomarančových džúsov (1,70€), jedno espresso (1,20€) a pomarančovú štrúdľu (1,90€).
Káva bola Zicaffè a v duchu som sa bál, aby nebola spálená. Naposledy som ju takú videl pred pár rokmi v Bratislave. Už podľa cremy to nevyzeralo márne, ani zhorenina sa našťastie nekonala. Naopak, espresso bolo pripravené správne a komu tento taliansky charakter kávy vyhovuje, nebude mu mať čo vytknúť.
Pomarančová štrúdľa mala zmrzlinovú a malinovú prílohu, preliata bola karamelom. V plnke boli kúsky pomarančov aj kôry. Na môj vkus bolo v dezerte trochu príliš mnoho sladkých surovín a nevyvažovala to takmer žiadna citrusová sviežosť. Ako nápad dobré, len by som doprial trochu viac odvahy pri doladení.
Obsluha bola mimoriadne ochotná, po objednaní nás napríklad upozornila, že majú inú značku džúsu, než aký sme si pôvodne objednali. Detail, ale čašníčka ho neprešla mlčaním.
Podnik ponúka aj jedlá. Zmestia sa na dve strany lístka, hlavných jedál je len šesť, plus ich dopĺňa aktuálna ponuka a denné menu. Ochutnať sme nestihli, pretože v čase našej návštevy bolo pondelkové dopoludnie. Na väčšie hodnotenie je ešte priskoro, pretože podnik je viditeľne v zábehu. Stránka podniku existuje zatiaľ len na Facebooku, chýbala mi poriadnejšia zmienka o histórii hotela, aj niektoré fotky jedál sú trochu viac amatérskejšie, než by sa na tento typ podniku patrilo. Na druhej strane bola výborná obsluha, ktorá zvládla vyrovnať tento hendikep a v podniku sme sa cítili dobre.
Hotel Bristol
Andreja Kmeťa 11
Banská Štiavnica
www.facebook.com/hotelbristolbanskastiavnica
Ostatné a neochutnané
Kým milovaná išla nakúpiť pár darčekov, zakotvil som na rýchlej káve v Trotuar cafe. Dal som si espresso (1,20€), mala to byť ich vlastná zmes 80/20 v kombinácií brazílskej a kostarickej arabiky s indickou robustou. Pripravená bola správne a násobne lepšia, ako niekdajšia Lavazza, keď mal podnik ešte iné meno.
Počas potuliek sme si všimli ďalších pár podnikov. Najprv ďalší zo siete Deaf Kebab od nepočujúcich. Nižšie na Kammerhofskej 16 sú 4 sochy. Zvonka aj zvnútra krásne zrekonštruovaná budova, ktorá má na prízemí kaviareň. Veľká vonkajšia tabuľa však prezrádzala skôr reštauráciu, medzi jedlami ponúkali napríklad tekvicové noky aj morské špeciality.
Na opačnom konci, vedľa práve rozkopanej ulice A. Sládkoviča, je reštaurácia Monarchia. Sídli v tzv. Senensisovom dome a na poschodí má galériu súčasného umenia Schemnitz. Podľa vonkajšej tabule vyzerala byť ponuka podniku zameraná na domáckejší typ jedál a vďaka dvoru s domčekom pre deti ju plnili v nedeľu naobed hlavne rodiny.
Záver
V Štiavnici toho pribudlo pomerne dosť. Postupne opravujú budovy a rastú v nich podniky. Ponuka ide hore pomaly, ale zato sa jej rozširuje priestor. Čo nám najviac udrelo do očí bola všeobecná ochota v každom možnom zariadení, ktoré sme navštívili. Od hotelovej reštaurácie až po vartáša na platenom parkovisku boli všetci naozaj ochotní a milí. Dokonca aj v pondelok a mimo sezóny.
A kde sme prespali?
V Štiavnici a okolí sme spali už kde-kade. Od Kachelmana, cez penzión Ister, niekoľko týždňov v miestnej pôrodnici až po rôzne chaty pri Sklenných Tepliciach. Tentoraz sme si vybrali penzión Sad nad Klingerom. Je hneď nad tajchom Klinger a slovo sad nemá v mene len na okrasu. Staré jablone a pár obrovských orechov sa rozprestierajú takmer na hektárovom pozemku, nad nimi je zrekonštruovaná budova s rozľahlou terasou. Všade sa rozprestierajú buď kľud alebo len trilkovanie vtákov, takže bolo šťastie, že sme mohli zostať v podstate na výnimku. Inak by si náš šarvanec musel počkať do svojich dvanástich.
Izby sú pomerne priestranné, kuchyňa je spoločná, ale zato vynikajúco vybavená. Majitelia sa starajú o sad aj priľahlú záhradku, vždy sme sa mali o čom porozprávať. Dolu po strmom svahu sa dá dostať priamo k vode. Napriek chladnému jarnému vetru sa v nej práve kúpal miestny dedko aj s malým vnúčikom. Ťažko si predstaviť, že v minulom storočí sa tu konali plavecké a vodnopólové súťaže s účasťou 2000 divákov. Dnes sú už brehy zarastené, len na jednom kraji je drevený bufet, ktorému práve prirábali strechu nad terasou.
Ubytovanie nad Klingerom malo pre nás dva veľké poklady. Prvou bola pokojná ranná káva s výhľadom na kvitnúci sad s jazerom. Druhou bola len 10-minútová prechádzka od jazera cez les až do centra starej Štiavnice. Pohodlnou chôdzou sa totiž dostanete k Piargskej bráne.
Za dve noci od soboty do pondelka pred dvoch dospelých a jedno dieťa sme zaplatili 96€.
Cestou domov…
…sme sa zastavili v Pukanci a miestnej pekárni. Bol už pokročilý čas, ale ešte mali pár kúskov slaného aj sladkého pečiva. Na vedľajšom parkovisku sme to v kľude zjedli, keď na mňa prišla úžasná chuť dať si k rožkom jogurt. Vliekli sme ho v chladničke domov z výletu. So sekerou aj lopatou v aute som pripravený aj na prírodnú katastrofu, len na jogurt evidentne nie. Hahá, ale niesli sme so sebou dlhú lieskovú palicu. Keď píšem dlhú, tak myslím dlhšiu ako 3 metre. Bola skrútená naprieč celou kabínou, takmer ako ochranný trubkový rám pretekárskych áut. Pri takej dĺžke nám 10 cenťákov chýbať nebude. Odrezal som ostrým nožom na konci plochý íver, začistil ho a lyžička bola vybavená. Triesku do jazyka som neschytal ani jednu.
A načo je nám tá palica? Keď nám zostanú neopadané marhule a orechy, budeme ich s ňou zhadzovať, aby hore nepohnili a nešírili po stromoch choroby.
