Dalo by sa povedať, že to začalo nevinne. Pár bloggerov chcelo zorganizovať Festival tatarákov, ale hygiena im ho zatrhla.
Tí bloggeri sú z Bratilicious a medzičasom prestali aktívne blogovať. Občas ešte niečo vypustia, ale nie je to pravidelné. Tentoraz dali dokopy pár bratislavských podnikov a chceli nechať ľudí hlasovať, ktorá má najlepší tatarák. Vďaka publicite sa to dozvedela aj hygiena, prišla, rozdala pokuty a odvtedy sú médiá plné tejto témy. Lebo “vojna za tatarák”!
Televízie urobili pár reportáží, chytil sa toho samozrejme bulvár, ale čítal som aj pár rozumnejších článkov. Napríklad tu na Trende Milan Nemec dobre spracoval text, ktorý rozoberá celý vývoj tohoto jedla. Naproti tomu ma prekvapila Ivka Sladkovská, ktorá len skĺzla po povrchu so svojimi desiatimi vecami, ktoré zabíjajú reštaurácie (čo obyčajne nie je jej štýl, po napísaní tohoto textu som našiel jej druhý na tú istú tému, ale väčšiu hĺbku som v ňom tiež nenašiel).
Celkovo sa debata nesie na veľmi zlých základoch a vypichuje len extrémne prípady. To všetko len dofarbuje šťavnatý slovník diskutujúcich na sociálnych sieťach. Rovnako ako keď sa debata o Európskej únii nesie výlučne na téme zahnutých uhoriek.
Podávať u nás tepelne neupravené mäso je zakázané. Na druhej strane treba povedať, že aj ticho tolerované. Podobných zákazov je tu viac a súhlasím s tým, že moderná gastronómia vo svete je omnoho odvážnejšia, ako by kedy dovolila naša hygiena. Keď sa ale máme baviť o jej reforme, treba v prvom rade prestať nadávať na kontrolórov. Prečo? Pretože je to akoby som v podniku začal nadávať čašníkovi za zlé a nekvalitné jedlo, za ktoré môže v skutočnosti majiteľ šetriaci na surovinách a platoch.
Nevidel som ani jeden článok, ktorý by rozobral vývoj našich štátnych inštitúcii, ktoré majú kontrolovať gastro sektor. Keby som taký čítal, možno by v ňom bolo napísané, koľko štátnych labákov sa za 25 rokov zrušilo. Vždy s argumentom, že štát nevie hospodáriť a teda logicky musí šetriť. Ku chýbajúcim labákom chýbajú navyše aj ľudia. Ako v úplne každom sektore. Áno, aj tom štátnom. Že chýbajú tí kvalitní ani nemusím písať. Potom tu pár šéfkuchárov začne spomínať bizarné historky s hygienikmi. Fajn, môžme debatu viesť aj týmto smerom. Potom ale spomeňme všetky tie podniky, kde v pohode prepražia nedojedené hranolky po predošlom hosťovi. Lebo aj také podniky u nás máme.
Jednoducho sa mi nepáči, ako jednostranne sa celá debata zatiaľ vyvíja. Ale nečudujem sa, dnes je moderné nadávať na štát a akéhokoľvek jeho predstaviteľa. Dokonca kritizovať aj to, že vám ticho tolerovali podávanie tataráku, že to oni porušili prímerie. Vážení, štát ste vy sami. Teraz si to celé zlíznu hygienici, vždy sa vyberá ta najslabšia obeť. Ale nikto sa nepozrel, ako sa za celé roky menil a upravoval náš vlastný Potravinový kódex. Čo v ňom bolo predtým, a čo sa v ňom zmenilo. A následne, prečo je vôbec môžné niektoré “potraviny” vôbec volať podľa zákona potravinami.
Som zato, aby sa naša gastronómia zreformovala. Všetkými desiatimi a už takmer desať rokov. Ale debata sa musí viesť úplne inak a zreformovať sa musí úplne všetko. Fakt je, že veľa podnikov funguje na menúčkach alebo má majiteľov, ktorí nie sú od fachu. Budem generalizovať, ale väčšina reštaurácii u nás skrátka nie je dobrá. Teraz k tomu prirátajte pár vecí navyše. Napríklad permanentnú krízu šetrenia, nedostatok kvalitnej kontroly aj dobre napísaných zákonov. Čo má štát v takomto stave rozkladu urobiť? Asi v duchu doby uvoľniť opraty, povoliť všetko a nechať to na ten povestný trh. Alebo rovno usporiadať šťastný salmonelový festival. Kto to potom bude dávať naspäť, keď sa to úplne zvlčí? Nestačilo, že sme to zažili po ’89?
Nie vojna, ale spolupráca. Štát aj gastrosektor musia spolupracovať, ak to chcú vyriešiť. Alebo môžu pokojne ďalej ukazovať prstom a vyťahovať bizarné historky.