24 | May | 2016 | Slovensko život

Minulý týždeň som skočil na jednodňový výlet do Melku v údolí Wachau, aby som videl, ako vie jedna veľká rieka pomôcť turizmu celej oblasti. Alebo si pomohli sami ľudia?

Údolie Wachau

Na výlet som sa dostal vďaka Nitrianskej organizácii cestovného ruchu, ktorej pomáham organizovať gastronomickú časť akcie Festival chutí. Mali sme navštíviť dve miesta – opátstvo Melk a manufaktúru Styx v Ober Grafendorfe, obe ležia v oblasti zvanej Wachau. Je to kľukatá časť Dunaja od Krems an der Donau po Melk známa hlavne historickými pamiatkami a vinohradníctvom. Pitoreskná krajinka kopčekov lemujúcich rieku je ako celok zapísaná aj do zoznamu Unesco.

Ešte pred cestou som si samozrejme urobil krátky gastrozoznam toho, čo by som v malom mestečku chcel ochutnať. Použil som na to Falstaff, rakúsky magazín o gastronómii, ktorý obsahuje zároveň prehľadného sprievodcu aj hodnotenia podnikov. Keď idete do neznámych končín, na základnú orientáciu je to dobrý začiatok, ostatné už vysledujete na mieste. Vedel som vopred, že nebude veľa času, tak som vybral dva podniky v dosahu pešibusu.

Počasie začalo ráno o šiestej daždom, ale cestou do Rakúska sa postupne vyjasňovalo až tak, že poobede vyšlo spoza mrakov slnko. Ako prvé sme zamierili do benektínskeho kláštora, presnejšie opátstva, v Melku. Ide v podstate o kolísku samotného Rakúska, pretože na kopci trónil najprv hrad prvého rakúskeho panovníckeho rodu Babenbergovcov. Tí ho neskôr darovali benediktínom a postupnou dostavbou sa z neho stal obrovský komplex budov aj priľahlých záhrad. Najväčšiu barokovú časť vystavali v 18-tom storočí. Opátstvo je dodnes funkčné a spravuje napríklad aj gymnázium pre takmer 900 žiakov.

Vchádza sa najprv schodiskom do menšej terasovitej záhrady, v ktorej má kláštor vlastnú reštauráciu. Potom prejdete medzi dvoma veľkými bastiónmi, sú v nich modernejšie expozície a malý obchodík so suvenírmi. Na menšom nádvorí za nimi sú potom pokladne a toalety. Hlavnou bránou sa dostanete na prelátovo nádvorie a pod arkádou nájdete relatívne nenápadný vchod.

Prehliadka začne dlhou chodbou s obrazmi všetkých významných panovníkov, potom vchádzate do jednotlivých menších miestností. Tam sa striedajú dobové artefakty s modernejšími expozíciami, ktoré majú človeka prinútiť zamyslieť sa. Leitmotív celej prehliadky je slovíčko “Höre”, teda načúvaj (Bohu, sebe, druhým?), všetko na príkladoch konkrétnych svätcov a ich životných príbehov.

Postupne sa dostanete ku krásnej knižnici, čo je zároveň jediné miesto, kde sa nesmie fotiť a na mieste sa to aj kontroluje. Na konci ľavého krídla budovy je ešte veľká sieň so stropnými feskami a prehliadka vás vynesie na vonkajšiu terasu. Je to oblúk, ktorý sa obtáča okolo priečelia katedrály a máte aj výhľad na centrum mestečka Melk. Keď ho prejdete, ocitnete sa v druhom krídle až sa dostanete do samotnej katedrály. V strede má veľkú kupolu, takže je dostatočne presvetlená nato, aby vynikli všetky tie kilá barokového zlata aj dekorácii. Celá prehliadka sa skončí točitým schodiskom a suvenírovým obchodom. Je umiestnený tak, že sa mu nevyhnete a kúpite tam niečo aj keď nechcete. Je tam všetko od literatúry, krížikov a pohľadníc až po miestne víno a marhuľový lekvár. Údolie Wachau je marhuľami doslova vychýrené, 15. júla budú mať v Kremse svoj festival Alles Marille.

Návštevníkov je naozaj veľa a opátstvo z nich prakticky žije aj udržiava celý tento komplex. Navyše mnohé časti mnísi stále aktívne využívajú. Tomu všetkému je pamiatka aj prispôsobená. Napriek tomu, že ide o kultúrne dedičstvo Unesco, mnohé dvere sú zamenené za moderné s fotobunkou, bastióny majú presklenú výhliadku a vnútri moderné výťahy. A v malom barokovom pavilóne na konci záhrad je malá kaviarnička. Nie je nijako označená, a na dverách mala papierik s ručne písaným odkazom “Zatvárať dvere”. Kaviarnička je samoobslužná, káva má značku Segafredo, ale ochutnať treba hlavnú špecialitu domu – Kolomanovu tortu. Meno dostala podľa putujúceho Íra – Kolomana zo Stockerau. Mali ho tu však za českého špióna, nuž ho umučili a obesili. Neskôr bol prehlásený za mučeníka a svätca, jeho ostatky dnes ležia v opátstve. Torta, ktorá jeho príbeh odkazuje, dopadla násobne lepšie. Orechový korpus je naplnený dvoma vrstvami džemu z čiernej bazy a bohato preliaty čokoládou. Je mimoriadne šťavnatá aj chutná, stála 4,30€.

Vstupné do kláštora, priľahlých záhrad a bastiónu je 11€ na osobu, rodinný lístok pre dvoch dospelých a dve deti do 16 rokov stojí 22€. Obe ceny sú bez sprievodcu.

Keď z kláštora zbehnete dole, ocitnete sa v srdci mestečka Melk. V starej dlažbe si môžete všimnúť sklenné kocky štyroch farieb – modrej, červenej, zelenej a zlatej. Viažu sa k audio-sprievodcom, dajú sa požičať v miestnej turistickej kancelárii. Alebo si ich môžete pustiť cez vlastný mobil. Chodník vám bude ukazovať cestu a v slúchadlách bude mať k tomu patričný výklad. Ja som obdivoval iný výklad. Bolo v ňom množstvo vykrajovátok takých tvarov, aké som jakživ nevidel. Miniatúrne ovocie, jazvečíkovia a kadečo iné. Tu je foto, môžete pátrať, kto indentifikuje tie najzvláštnejšie. Obchodík je na Wiener Strasse, kúsok od schodov ku kláštoru.

Čo ochutnať

Môj cestovný gastro-zoznam obsahoval dva podniky. Nakoniec sme mali len 45 na rýchly obed a jeden musel z kola von. Bol to Hotel zur Post a je mi ľúto, že sme nemohli ochutnať ich sezónne špargľové menu. Mrknite ich jedálny lístok a hlavne jeho koniec. Sú tam uvedení všetci dodávatelia surovín hotelovej reštaurácie. Vrátane zemiakov!

Ten druhý podnik bol Café zum Fürsten, pretože má vlastnú pražiareň kávy a podľa stránky sa hrdil etiópskou arabikou. Logo pražiarne Madar Kaffee inak svietilo aj v ďalších troch podnikoch pešej zóny. V podniku podávali aj pár jednoduchých jedál, tak sme sa rovno aj najedli.

Šnicla mi nehrozí, ani fit šalát s kuracinou, tak som si objednal vysmážaný camembert s varenými zemiakmi a hruškou (8,70€), k tomu deci veltlínu (2,50€). Čašník úslužný, ale zároveň typicky rakúsky úsečný. Jedlo samotné nebolo zlé. Syr aj zemiaky chutné, v hruške bol brusnicový džem a víno sa k tomu pilo ľahko ako voda.

Keď prišlo na kávu, pripomenul som si rakúske delenie káv na farebné odtiene. Kým u nás máme pikolá a turkov, v Rakúsku zorientujete ako cudzinec o niečo ľahšie. Buď si dáte čiernu alebo hnedú, teda s mliekom. V podniku s pražiarňou som ale márne hľadal espresso. Aj tu ale platí farebné kódovanie, tak som objednal “einen kleinen Schwarzen” (2,20€), čiže malú čiernu. Čašník ani nemrkol a priniesol presne čo som chcel.

Káva prišla v správnej šálke spolu s pohárikom vody. Crema viditeľne svetlá a káva samotná bola poslabšia. Rozumej, prehnala sa strojom rýchlejšie, než by mala. Na doplnenie kofeínu stačila a neurazila zhoreninou. Len kdesi v dochuti som cítil, že pri správnej príprave by chutila možno horšie ako takto. Každopádne, v porovnaní s ostatnými podnikmi, ktorých kávy som si všimol na vonkajších terasách táto káva je zrejme najlepšou voľbou v meste. Nebol problém ani pri platení, účet nám čašník pokojne rozrátal.

Ako záložný tretí podnik som mal vybranú cukráreň Mistlbacher, sídli na Hauptstrasse 1 a funguje od roku 1885.

Kozmetická manufaktúra robí čokoládu a varí pivo

Druhou zastávkou bola dedina Ober Grafendorf a manufaktúra Styx. Ide o rodinný podnik troch generácii, zameriava sa na prírodnú kozmetiku. Začali s masážnym krémom z kozieho mlieka, čo je v tejto krajine oddávna ľudovým prostriedkom na boľavé kĺby. Vyrábajú aj krém zo zemiakovej šťavy, vraj tradičného prostriedku na popraskané ruky ťažko pracujúcich roľníkov. Tú čistú šťavu budem skúšať, som zvedavý, či funguje.

Keď výroba dorástla do pomerne veľkých rozmerov, pustili sa aj do jedla. V čokoládovni robia tabuľkovú aj plnenú čokoládu. Príchute sú o niečo konzervatívnejšie, ako poznáte napríklad od Zottera. Fabrička sa dá pozrieť cez presklenú fasádu, cez víkend je ale samozrejme prázdna. Domov som zobral horkú s ružovými lupienkami, dali jej zaujímavú príchuť. Mimo kozmetiky a čokolády som v obchodíku videl aj pražené marhuľové semienka s čili, tie boli však od iného výrobcu. Marhule sú tu naozaj všade a v každej podobe.

Po čokoládovni podnik kúpil časť miestnej železničnej stanice. V stanici ešte stále stoja vlaky (teda presnejšie mestská rýchlodráha S-Bahn), ale prevádzka je už automatizovaná. Budovu obsadil minipivovar s krčmou. Má pár vysokých stolov, kútik na sedenie aj vonkajšiu terasu. A rovnako ako v manufaktúre vystavenú technológiu výroby. Varia dva druhy piva, polotmavý ležiak a 3 mesiace zrejúci bock, oboje k dostaniu nefiltrované, len čapované a v tejto stanici. Ochutnali sme ležiak a po všetkých tých prehliadkach osviežil. Najlepšie pivo na svete to nebolo, ale myslím, že to ani nebol cieľ. Podstatnejšie sú zrejme lokálnosť výroby a zachovanie charakteru budovy. Vnútri šikovne zúžitkovali železničiarske vybavenie, pri bare si napríklad nohy opierate o koľajnicu osadenú na malých pražcoch. Vystavené sú aj staré páky na prehadzovanie výhybiek. Skrátka pekná detailistická robota ako celok, nie nutne snaha o najlepšie pivo na svete.

Výsledky dlhodobého budovania turizmu sú v Melku (aj celej oblasti) viac než hmatateľné. Od odvážne spravovaných a hlavne sprístupnených historických pamiatok až po súkromné podniky, ktoré urobili prehliadku z vlastných výrobní. Navyše, všetko tu vždy zapadá do väčších celkov. Idete do Melku, odtiaľ sa dostanete napríklad bicyklom cez Dunaj na opačnú stranu a môžete pokračovať niťou ďalších hradov, mestečiek, vinárstiev a atrakcii. Viem si úplne predstaviť ísť “na blind” a vyskladať si celý program na mieste. Minimálne týždeň sa odtiaľto nepohnete a budete mať čo robiť. A na konci je to pre osoh všetkých zúčastnených.

P.S. Viezla nás cestovná agentúra Nitravel, ktorá napríklad do Melku robí pravidelné výlety cyklobusmi. Trasa pre bicykel vedie z Kremsu až po Melk a autobus naberá priebežne. Aj ostatné jednodňové poznávačky vyzerajú zaujímavo.