Doteraz sme vždy dovolenkovali na inom mieste, ale zdá sa, že sme nakoniec zakotvili kdesi medzi Trogirom a Splitom. Napriek tomu sa mi podarilo ochutnať pár nových vecí.
Minulý rok som objavil výborný magazín Gourmet Story. Preto tento rok moje prvé kroky smerovali do trafiky, odkiaľ som si za 25 kún odniesol čerstvé číslo. Hlavnými témami boli figy, mušle, slovinská gastroscéna a chorvátske morské riasy. To posledne menované bolo parádne spracované na šiestich stranách. Morské riasy tam zbiera priamo autor článku, šéfkuchár David Skoko. Píše, koľko málo pôvodných chorvátskych receptov s touto surovinou našiel.
Vďaka článku som natrafil na morský šalát (lat. Ulga rigida). Presnejšie, našiel ho náš Oskar, ja som ho už len identifikoval a samozrejme ochutnal. Chutil trochu ako zrejúci syr, vďaka moru bol akurátne slaný. Oblasť, kde sme ho našli asi nie je najčistejšia, tak som sa nepúšťal do vážnejších kreácii a za malé ochutnanie som ani nezaplatil črevnou búrkou.
Na predošlej dovolenke som nestihol ochutnať inú zelinu – suchozemský motar alebo aj slanorožec (lat. Crithmum). Čerstvá rastlina je mimoriadne aromatická a trochu pripomína kombináciu šalvie a anýzu. Rozhodol som sa ju naložiť do slaného nálevu. Recept je pomerne jednoduchý. Zelené listy rastliny (najlepšie pred rozkvitnutím) sa zalejú vriacou vodou a nechajú postáť asi 15 minút. Potom sa dajú do pohára a dobre zasolia. Pohár sa potom naplní z 1/3 octom, zvyšok sa doleje čistou vodou. Dobre uzatvorený by sa mal skladovať na tmavom mieste a po dvoch týždňoch je pripravený k jedeniu.
Ešte jednoduchší spôsob je motar jednoducho len povariť 5 minút vo vriacej vode, a potom dať do šalátov alebo podávať ako prílohu k rybám s kúskom masla. V každom prípade sa v Chorvátsku dobre pozerajte pod nohy, motar rastie doslova všade.
Kým minulý rok sme ochutnávali krug, pogač aj peku, tento rok sme šli na dlhšie, tak som kvasy pre istotu vzal so sebou. A keď už kvasy, tak aj remosku. Ukázalo sa, že som urobil dobre. Miestna ponuka múk je o niečo rozmanitejšia ako naša. A to som sa nepozeral po žiadnych špeciálnych obchodoch a šiel len po masovke. Našu T650 som nenašiel, zato tam majú T850, ktorú volajú polubijela. Crna je zasa T1100, čo je u nás ekvivalent chlebovej múky. Dnes som z nej doma upiekol peceň a je naozaj tmavý. Táto múka ma potešila aj dobrou spracovateľnosťou aj chuťou. Celé vypekanie skočilo tak, že som učil piecť našu domácu, ktorej som nechal samozrejme aj kvas.
Osvedčila sa aj remoska. Spodná misa dobre poslúžila na miesenie cesta. Nie, taký blázon zas nie som, aby som na aute miesto strešného nosiča niesol svoje drevené korýtko. Navyše, v remoske sme si upiekli aj figový koláč so slaným syrom a niekoľko krát aj ryby, pretože kuchynka nášho ubytovania mala iba dvojplatničku.
Mimoriadne sparťanské podmienky varenia sa prejavili aj v samotnej príprave. Doma som si zabudol svoj cestovný nôž , zato som objavil čaro malého a lacného zúbkovaného nožíka. Ako divý som s ním pižlikal zeleninu aj kuchal ryby. Ku koncu som už ale predsalen stratil nervy a vytiahol z auta záložný Fiskars.
Miestnu kávu som oproboval len sporadicky. Ešte doma som hľadal Vitakávu, ktorú prestali predávať v obchode, kde som ju zvykol kupovať. Nasmerovali ma do Kauflandu, ale pred dovolenkou som ju nestihol ísť kúpiť. Nestihol som ani napražiť pár čerstvých zŕn, takže sme išli takpovediac naholo.
Zachránili nás miestne malé potraviny. Na fotke vyššie vidíte plechovku s logom Franck. Nie je to síce moja šálka kávy, ale ich Bianka je celkom obstojná kávovina z jačmeňa, čakanky a raže. Tri lyžičky Bianky, lyžička medu a teplé čerstvé mlieko vyriešili celý kávový hlavybôľ.
Inak sme sa venovali už len klasike – kupovali sme čerstvú zeleninu na miestnom trhu a kúsok odtiaľ aj ryby. Keď nám ostal kus nášho kvasového chleba, ktorý sme si doniesli, uvaril som toskánsku rajčinovú polievku pappa al pomorodo. S čerstvou bazalkou bola fantastická. Len ako vidno z fotiek, oddych a lenivosť nabrali až také rozmery, že som sa neunúval pri fotení jedla dať dole ten parádny gumený obrus.
Na rybom trhu som kúpil za 30 kún aj kilo dagnji, teda slávok. Boli čerstvé, takže som nevyhodil ani jednu. Skončili na rajčinovej omáčke a celozrnných špagetách.
Mimoriadne mi šmakovali svježi sir aj bovi skuta, teda variácie na tému tvaroh a cottage cheese. Boli šťavnaté a často som ich jedol len tak, rovno z kelímka. V horúcich dňoch to bolo príjemné osvieženie. Rovnako dobre fungovali aj v receptoch.
Inak sme občas zhrešili čokoládovým kifličom a na pláži pojedali obligátne čerstvé figy. Na vnútorné chladenie bol zas najlepší kefír. Lepší ako pivo či strik.
Dovolenka na rovnakom mieste má jednu podstatnú výhodu – oddychujete od prvého momentu po príchode, pretože viete presne, čo máte kde čakať a hľadať. Pri kratších dovolenkách je to na nezaplatenie. Moja druhá teória je, že je to možno ide len s vekom.
Skrátka, parádne sme si oddýchli napríklad od umývačky riadov a hádam aj ona od nás. A napriek starému miestu sa opäť našlo niečo, čo stálo za ochutnanie a objavenie.
Čo ste tento rok objavili vy? Napíšte dolu do komentárov.
Fotogaléria
