Včera u nás doma vznikol jeden spoločný rodinný počin, krupicové noky so žihľavou a omáčkou z medvedieho cesnaku.
Ráno ako vždy, popri káve bojová porada, čo sa bude variť a kto to urobí. Sám som sa prihlásil o polievku (túto) a do desiatich minút sa už spokojne varila na miernom ohni. Ako druhé sme uvažovali nad krupicovými nokmi a úloha pripadla starkej, ktorá je u nás na dlhšej návšteve. Narýchlo som ešte vybehol do záhrady, doniesol za plné sitko mladých žihľavových listov (vždy len tie horné štyri) a postavil vodu na ich obarenie. So zvyškom si už poradila starká, žihľavu obarila, posekala nadrobno a zapracovala do nokov. Robila ich zo surových zemiakov, ale rovnako dobre sa dajú aj z varených v šupe. Aha, tu sú oba druhy.
Bolo treba ešte vymyslieť omáčku, ale to už bola improvizácia. Na oleji som orestoval trochu nasekaného póru s mletým novým korením. Keď bol hotový, stiahol som plameň a pridal biely smotanový jogurt a žervé. Zamiešal som ich len toľko, aby sa všetky suroviny spojili a prehriali. Po odstavení z ohňa som na záver do omáčky pridal medvedí cesnak, ktorý máme v mrazničke. Robil som ho tak, že som očistil listy a posekal ich spolu s olivovým olejom a trochou citrónovej šťavy nadrobno. Medvedí cesnak som mrazil aj predtým, ale samotné listy veľmi rýchlo vypáchli a po vybratí im nebolo pomoci. Toto oholené mrazené pesto má stále energiu a vôňu, niekedy si ho dám len tak na maslový chlieb. Nabudúce vyskúšam zamiešať ho do zemiakovej kaše. A keď príde jarná bryndza, určite sa bude na jej vrchu striedať s pažítkou.
Prišiel obed a krpec sa vrátil zo škôlky. Niečo jedol aj tam, ale chcel sa doraziť aj doma. Dal si trochu tej petržlenovej polievky a kukal do hrnca, čo máme ďalšie. Keď zbadal zelené noky, ohrnul nosom s poznámkou “špenát”. Už sme prešli doma fázu, kedy bol petržlen biela mrkva. Od istého času mu vždy vysvetlím hlavné suroviny každého jedla, ktoré pred neho postavím. Zje alebo nezje, to už je na ňom. Občas sa stane, že ho neskôr načapám ako predtým odmietnuté jedlo tajne ochutnáva. Inokedy ho jednoducho nezje, ani dnes, ani o týždeň pri ďalšom pokuse.
Keď som videl reakciu na noky, rozpovedal som mu o žihľave. Bol zvedavý, odkiaľ je a či ma popŕhlila. Náš rozhovor pokračoval tak, že som medzi rečou začal zohrievať noky a na konci sa už len opýtal, či chce na ne maslo alebo oliváč. Vybral si oliváč a bez mihnutia oka ich začal jesť.
Druhá pointa na záver, popoludní si zobral pinzetu, nazbieral ďalšiu žihľavu do svojho žltého kýblika, aby nám ju doniesol do kuchyne ako darček, na čaj… Čo vám poviem, v podstate bezpohlavný špenát nám za ten svet nezje, zato nemá problém nazbierať pŕhlivej žihľavy.
