Cukrová repa je vďačná surovina na experimentovanie, tak som ju skúsil nasladko aj naslano.
O tejto repe som písal pred rokom, vtedy som ich dal do koláčov, do cesta aj do makovej plnky. Tentokrát som na to išiel od slaného konca. Skúsil som spôsob, ako použil Ottolenghi na zeler pečený v celku. Repa však bola obrovská a stále sme len s remoskou, tak som ju musel pred pečením prepoliť. Potom som ju poriadne ponatieral olivovým olejom, posypal hrubozrnnou morskou soľou a zabalil do alobalu. Takto sa piekla celú hodinu.
Prepiekla sa dobre, ale výsledok bol na mňa trochu príliš sladký. Navyše tam nebola ďalšia chuť, ktorá by to vyvažovala (ako horkosť spomínaného zeleru). Dochuť sa ale dal pri servírovaní, napríklad čerstvou šťavou z citróna.
Keď cukrová, tak radšej nasladko
Ostal som radšej v sladkom a skúsil z nej urobiť orieškovú nátierku. Tona cukru ako v talianskom originály nie je potrebná, stačí najemno nastrúhať alebo rozmixovať uvarenú repu. Potom už len pridať kakao a čerstvo upražené lieskovce. Čím viac, tým lepšie. Chuť bola dobrá, ale treba sa pripraviť nato, že cukrová repa sa predsalen trochu prejaví vo výslednej chuti. Nie nepríjemne, ale predsa.
Tu istú masu som pomerne úspešne použil aj do kysnutého závinu.
Lepší aj chutnejší výsledok som ale dosiahol s bielou verziou. Uvarenú repu som rozmixoval spolu so strúhaným kokosom. Na polovicu veľkej repy som dal asi 2 PL kokosu, viac netreba. Pridal som aj trochu cukru, ale dôležitejšia je citrónová šťava. Tou sa výsledná chuť priblíži k tvarohu. Dokonca aj konzistencia masy vďaka kokosu pripomína jeho hrudkovitosť. Masu som jedol len tak, s trochou medu, ale skúsil som ich dať aj do pečených buchiet. Tam tvarohovosť zanikla, ale stále to bola veľmi dobrá a chutná plnka.
Ak sa vám ešte podarí nejakú zatúlanú nájsť popri ceste, určite ju vezmite a skúste. Len jedno upozornenie – skladujte ju doma len pár dní, veľmi rýchlo zmľandravie.