Bratislava doteraz nemala historickú kaviareň podobnú tým vo viedenskom hoteli Sacher alebo budapeštianskej New York Café hotela Boscolo. Zmena prišla koncom leta, kedy otvorili budovu na Sedlárskej 8.
Na tejto adrese bývala v voľakedy Stürzerova cukráreň, inak zvaný aj Pirglerov dom. Piekli sa tu bratislavské rožky a pravidelne sem chodievala prešporská postavička Schöne Náci.
Za socializmu tu bola veľkovýroba pod menom Cukrárne a sódovkárne mesta Bratislavy. Po zmene systému budova chradla, potom sa tu vystriedalo všeličo, staršie správy hovora o tom, že dom odkúpilo mesto, aby v ňom spojazdnilo opäť kaviareň s cukrárňou. Podarilo sa to až v tomto roku, kedy priestor začal prevádzkovať veľkoobchod s cukrovinkami Bam-eko. Ak vám to nič nehovorí, spravuje sieť obchodíkov Delikateso v mnohých slovenských nákupných centrách.
Rekonštrukcia trvala dlho a z ulice bolo najprv vidieť len drevené obloženie spolu s voskovou figurínou Márie Terézie. Keď na jeseň otvorili, bolo jasné, prečo to toľko trvalo. Interiér je bohato zdobený nástennými maľbami, svietidlami aj mramorom. Kamkoľvek si sadnete, môžete sa hodiny dívať na všetky tie detaily. Neviem, nakolkoľko pôvodná je táto výzdoba, ale niektoré z obrazov sú kópiami diel požičaných z Galérie mesta Bratislava. Dnes sa podnik volá podľa svojho majiteľa, teda Konditorei Kormuth.
Na vchodových dverách je tabuľka, že treba počkať na usadenie, vítajú vás čašník a veľká vitrína so zákuskami. Ide o vlastnú výrobu a väčšinou sú to torty a rezy. Pri pokladni je malá klietka so spevavcami. Je tu mnoho zákutí, takže sa oplatí poriadne sa rozhliadnuť a vybrať si pekné miesto.
V podniku som bol prakticky sám, tak som sa usadil “do výkladu” a objednal si dobošku (4,90€) s espressom (2,90€). Úctivý a starší čašník mi po chvíli priniesol všetko objednané. Káva bola Corsini, len nie espresso. Aj keď nápis na účtenke ju pomenoval lungo, bolo to skôr typické slovenské “presíčko” servírované v ozdobnej šálke s nožničkami na kockový cukor. Tipujem však, že väčšina hostí v takomto type podniku ani inú kávu piť nebude. Na druhej strane musím povedať, že ani vyššie spomínané historické kaviarne vo Viedni a Budapešti nemajú lepšiu kávu.
Zákusok ma potešil omnoho viac. Doboška ako má byť, nie príliš sladká a s karamelom navrchu. Samo o sebe je to skôr nudný a suchší dezert, ale nebol obschnutý.
Počas mojej návštevy som sledoval, ako do cukrárne vstupujú turisti, ktorí považovali priestor za múzeum hodné fotenia, ale žiaľ nie konzumácie. To je zrejme aj dôvod, prečo je na vchodových dverách spomínaná tabuľka. Veľká skupinka turistov vo vstupnom priestore by vedela podnik celkom slušne ochromiť. Na druhej strane je to paradox, pretože pri takto vyvedenom interiéri a vysoko nastavených cenách sem zavítajú naozaj len tí turisti. Neviem, čo bol zámer mesta alebo prevádzkovateľa, či urobiť zakonzervovaný turistický foto-objekt alebo živú cukráreň nadväzujúcu na tradíciu. Pravidelne chodievam okolo a zatiaľ sa darí skôr to prvé.
Na priame porovnanie sa mi vyslovene natíska trnavský Thalmeiner. Tiež nadväzuje na historicky známy podnik, rovnako má vlastnú cukrársku výrobu, ale atmosférou, kvalitou kávy aj cenami je jeho obsadenosť neporovnateľná.
Z ostatných zákuskov som neskôr ochutnal ich makové bratislavské rožky, ale o nich už spisujem samostatný článok, takže info hodím tam. Zatiaľ len toľko, že jeden rožok tu stojí takmer 3€.
Do kaviarne sa určite oplatí ísť pozrieť už len kvôli interiéru. Výber dezertov nie je veľký a nečakajte tu nič z moderného cukrárstva. Obsluha je primerane úslužná a všímavá.